Každý pondelok o desiatej večer sa z obrátenej pyramídy Slovenského rozhlasu ozývajú tvrdé gitarové melódie, hlasné bicie a zaujímavé rozhovory s hosťami. Na svedomí to má moderátor Rudolf Rus, ktorý v rozhovore prezradil ako začalo vysielanie Headbangru_FM, či sa vyrovná slovenská metalová scéna so zahraničnou a ako sa z fanúšika Beatles či Depeche Mode stal uznávaný znalec tvrdej hudby.
Na Slovensku patríte k najznámejším fanúšikom metalu. Boli ste vždy metalista, alebo aj depešák?
Každé dieťa sa v istom veku hľadá. Po období s rodičovskými vinylovými platňami Beatles, Deep Purple či Abba som mal veľmi rád Depeche Mode. Potom na nahratých magnetofónových kazetách české kapely ako Orlík a Tři Sestry a cez ne som sa dostal k naozaj tvrdej gitarovej hudbe. Z nej ide najviac sily. Z tej čerpám až do dnešných dní.
Inak, to delenie na depešákov a metalistov je pozostatok z 80. rokov minulého storočia. Už o desaťročie neskôr to pôsobilo smiešne. Je veľa metalistov, ktorým sa Depeche Mode páčia. Pustite si napríklad skladbu I Feel You v podaní poľských Vader. A takých príkladov sú desiatky.
Dostáva sa dnes metalová kultúra do sporov s inými žánrami? Napríklad ako už spomínaní metalisti a depešáci?
Do sporu sa môžu dostávať iba jednotlivci, v takom prípade je úplne jedno, aké nosia tričko. Hromadné konflikty subkultúr sú v dnešnej dobe nemožné, keďže už vlastne ani veľmi neexistujú nejaké subkultúry. Mladí sa až tak nepotrebujú vymedzovať.
Ako sa z človeka stane metalista?
Väčšinou tak, že v istej fáze potrebuje vo svojom živote nejaký zdroj opory a už spomínanej sily. Nepoznám žiadneho metalistu, ktorý by zažil ideálne detstvo, mal skvelých rodičov, samé úspechy v škole a všetko mu v živote vychádzalo. Jednotkári nepočúvajú metal.
Metalisti a dlhé vlasy? Je to už len čisto stereotyp? Alebo stále patria do základnej výbavy metalistu?
Dávno to nie je pravda. 90. roky takéto veci úplne vymazali. V časoch, keď sa v hudbe krížila gitarová hudba s hip-hopom, by striktné dodržiavanie nejakej vlasatej či džínovej módy s nášivkami pôsobilo nepatrične a trochu smiešne. Dnes sa vracia do módy aj „old school“ vzhľad, aj tie vesty a nášivky, ale nie je možné baviť sa o nejakej „základnej výbave“. Tou stále zostáva nutnosť nájsť si čas na počúvanie dobrej hudby. To, ako vyzeráš, na tom dnes vôbec nezáleží. Ale mohol by si si občas kúpiť tričko na koncerte a podporiť svojich obľúbených hudobníkov.
Ako by ste charakterizovali metalovú hudbu mladým ľuďom, ktorí sa o ňu nikdy nezaujímali?
Ak sa vám zdá, že je to iba škaredý hluk a chaos, máte pravdu. Utekajte od toho čo najďalej. Ak vás to láka, poďte bližšie, ponorte sa, bude to láska na celý život.
Prečítajte si aj: Spisovateľka Hrašková: Na politické témy nemám žalúdok
Myslíte si, že metalová hudba ešte oslovuje mladých ľudí?
Určite áno. V každej maturitnej triede sa nájde aspoň jeden metalista. V rádiu som mal nedávno dvoch mladých ľudí, ktorí veľmi intenzívne počúvajú metalovú hudbu aj vo svojich trinástich či štrnástich rokoch. Stále to žije, stále prichádzajú nové generácie, ktoré ten hluk baví. Chcú počúvať dobrú hudbu a chodiť na tie najlepšie festivaly.
Od roku 2005 vysielate metalovú reláciu Headbanger _FM. Ako sa vám podarilo dostať metal do Slovenského rozhlasu?
Začal som v menších regionálnych rádiách a neskôr som písal recenzie na internete. Keď som oslovil šéfa Rádia_FM na jeseň v roku 2005 s nápadom na metalovú šou vo vysielaní, mal som už za sebou celkom slušné kvantum práce a kontaktov. To zrejme rozhodlo, mal som vybudované nejaké meno na scéne a niečo, na čom sa dalo ďalej pracovať.
Nebola to teda vaša prvá skúsenosť s rádiom, boli ste už skúsený moderátor?
Mal som síce za sebou pár živých vysielaní, ale skúsený moderátor som rozhodne nebol. Veľmi som sa bál a bol som extrémne nervózny, triasli sa mi kolená. Doslova. Ale zároveň som to veľmi chcel robiť a tento zdravý fanatizmus zvíťazil. Človek sa ale učí celý život, ani dnes si o sebe nemyslím, že som skúsený moderátor.
Podľa čoho si vyberáte hostí do relácie?
Musia mať nejakú súvislosť s metalovou hudbou, musia byť niečím zaujímaví a úplne ideálne je, keď predpokladám, že mi s nimi bude dve hodiny dobre a bude ma to baviť. Toto všetko spĺňala drvivá väčšina doterajších hostí za tých pätnásť rokov.
Je podmienka, aby hostia boli fanúšikovia metalu?
Nie. Slávny psychológ Anton Heretik alebo etnologička Katarína Nádaská nemajú k metalovej hudbe žiadny vzťah. Ich práca je však skrz-naskrz metalová.
Ako vyzerá príprava jednej dvojhodinovej relácie?
Príprava prebieha nepretržite. Hudbu počúvam každý deň niekoľko hodín, väčšinu z nej tvoria novinky. A stále sa niečo deje, neustále prichádzajú nápady na nových, zaujímavých hostí. Toto sa stretáva a mieša a zráža, a sú z toho divoké pondelkové večery.
Prečítajte si aj: Novinár Milan Pilař: Netreba sa vyhýbať provokatívnym témam
Nikdy ste nedostali správu od nahnevaného poslucháča, ktorý si v pondelok o 22:00 naladil Slovenský rozhlas a prekvapila ho extrémna metalová hudba?
Nie, zrejme si na to za tie roky zvykli. Chodia väčšinou pozitívne správy – ako nedávno, keď jeden poslucháč v noci prechádzal cez kremnické vrchy a potešil ho extrémny funeral doom metal od kanadskej kapely Atramentus.
Posledných pätnásť rokov Headbanger_FM urazil dlhú cestu. Boli momenty, kedy ste si povedali, že to „zabalíte“?
Nie, nikdy. Ani raz sa mi nestalo, že by som si v pondelok večer hovoril, že sa mi nechce ísť na Mýtnu ulicu do pyramídy Slovenského rozhlasu. To je ten zdravý fanatizmus. Hlučná hudba z reprákov je tá najlepšia droga.
Vyrovná sa slovenská metalová hudba zahraničnej?
Podľa toho v čom a čo od tej hudby očakávate. Viem si predstaviť, že niekto ide radšej na koncert Catastrofy ako na nejakú zahraničnú kapelu. Zaspieva si texty, vidí známe tváre na pódiu, ľudí, ktorých môže stretnúť aj bežne v meste. Ak sa však bavíme o komerčnom úspechu, tak sa slovenská hudba zahraničnej nevyrovná. Ak porovnávame umeleckú hodnotu, inštrumentálne zručnosti, aranžérske nápady, tak až na máličko svetlých výnimiek tiež nemáme žiadnu šancu.
Okrem Čadu a Catastofy existujú na Slovensku metalové skupiny, ktoré majú podobný ohlas?
Určite. Stačí počúvať Rádio_FM vždy v pondelok večer od 22:00. Veľmi často si púšťame aj domácu tvorbu a v priebehu roka k nám slovenské kapely chodia aj na živé hranie do štúdia.
Spomínam si, že najlepšie časti Headbangru_FM boli práve so skupinou Čad. Cítia to aj tak isto poslucháči?
Čad je naša najpopulárnejšia tvrdá gitarová kapela, ľudia sa vždy tešia na dvojhodinovky s nimi. Aj ich živé hranie u nás bolo úplne zabijácke. Je to výnimočná banda.
Prečo podľa vás si ľudia naladia vašu reláciu? Je to kvôli hudbe? Alebo hosťom?
Verím, že je to mix oboch faktorov. Z mojich vlastných vyhodnocovaní úspešnosti mi vychádza, že ľudí viac zaujímajú debaty a dianie na scéne ako hudobné novinky.
Existujú na Slovensku projekty podobné tomu vášmu? Okrem Headbangru_ FM, kde môžeme nájsť novinky z metalovej hudby? Venujú sa tejto téme mainstreamové médiá?
Existuje množstvo internetových stránok. Metalopolis.net, Valhalla.sk, Metalexpress.sk, Hlukoskop.sk… Dnes je dianie presunuté na sociálne siete, tam sa toho deje najviac. Ale základ je chodiť na koncerty a festivaly. Ten zážitok sa nedá ničím nahradiť.
Vo vašej relácii sa poslucháč stretne s mnohými metalovými subžánrami. Ako sa tieto subžánre od seba odlišujú? Pre nezainteresovaného poslucháča môžu všetky pôsobiť ako „hluk a krik“.
A to je správne, tak to má byť. Čím hlbšie sa do toho ponárate, tým viac zisťujete, aké obrovské rozdiely môžu byť napríklad medzi japonským post metalom a kanadským brutálnym technickým death metalom.
Keď sa pozriete na metal a celú jeho kultúru, existuje niečo, čo vám vadí a boli by ste radi, keby to zmizlo?
Hlupáci. Ale tí nezmiznú nikdy, s tým sa treba zmieriť a makať si na svojom. Ľudia môžu mať názor v internetovej diskusii, vy budete mať výsledky svojej práce.
Rudolf Rus je slovenský rozhlasový moderátor. Narodil sa v Nitre, vyštudoval Slovenskú poľnohospodársku univerzitu. Do povedomia širokej verejnosti sa dostal vysielaním metalovej relácie Headbanger_FM, ktorá tento rok oslávila pätnáste narodeniny.
Autor: Martin Marko
Titulná fotografia: unsplash.com
