Havlíčkov Brod v Česku už 16 rokov hostí podujatie, ktoré láka mladých novinárov. Letná žurnalistická škola však ponúka vzdelanie v oblasti tlače, rádia, televízie, nových médií, marketingu a fotografie nielen študentom žurnalistiky. Zakladateľ projektu novinár Milan Pilař v rozhovore povedal viac nielen o projekte samotnom, ale vyjadril sa napríklad aj k bezpečnosti na internete.
Pred 16 rokmi ste sa rozhodli založiť projekt Letnej žurnalistickej školy. Čo vás k tomu viedlo?
Od polovice 90. rokov som robil novinárčinu. Začínal som v mesačníku, chvíľu na to som pracoval v televízii a v rádiu. Krátku dobu som teda pracoval vo všetkých týchto troch typoch médií. No a keďže som ako učiteľ odjakživa spolupracoval so stredoškolákmi, začali sme im hlavne v televízii ponúkať spoluprácu. Malo to dva dôvody. Jeden bol praktický – študenti sú lacná pracovná sila. Na druhej strane to bolo aj poskytnutie možnosti, ako na sebe pracovať, ako sa zdokonaľovať. Bola to vzájomne výhodná spolupráca. My sme od nich nič nechceli za to, že ich budeme učiť a súčasne sme im nič nedávali za to, že pre nás niečo vytvárali. Spočiatku sa našlo veľa študentov, ktorí neskôr skončili na pomerne vysokých a zaujímavých postoch.
V jednu chvíľu však študentov pribudlo a naše kapacity už nestačili. Na konci 90. rokov spolupracoval s priateľom, ktorý usporadúval letnú hokejovú školu. Mne sa ten model zapáčil. Spoločne s Milanom Kopeckým, ktorý vtedy pracoval v oblasti IT, ale mal záujem sa presunúť do médií, sme to prvých 5 rokov viedli úplne sami vo dvojici. To bolo úplne bláznivé, pretože sme LŽŠ organizovali a súčasne sme v skupinách robili lektorov. Bolo to veľmi náročné. Po čase som cítil, že to takto nepôjde. Vtedy sme do toho vtiahli prvých absolventov, s mnohými spolupracujeme dodnes.
Prečítajte si aj: Učiteľ: V posledných rokoch vnímam menší záujem stredoškolákov o to, čo sa okolo nich deje
Prihlásiť sa môžu i chemici
V rozhovore pre Český rozhlas ste povedali, že škola už nie je tak úplne žurnalistická. Čo sa zmenilo?
Zmenilo sa moje vnímanie celého projektu. 80-90% informácii získavame z médií, či už zo sociálnych sietí, alebo z tradičných médií. A ja som si niekedy okolo roku 2010 uvedomil, že projektom by mal prejsť úplne každý. Spočiatku sme mali ambíciu vychovávať českú a slovenskú žurnalistickú scénu. Dnes sa nad tým usmievam. Občas sa nám prihlásili aj mladí, ktorí nechceli byť novinármi. Mnohí chceli byť historikmi, chemikmi. Chceli publikovať a chceli sa naučiť remeslu. Vtedy som si uvedomil, že škála týchto ľudí je naozaj široká.
Raz som sa stretol s jednou o niečo staršou dámou, ktorá začala pracovať namiesto personalistiky v PR a potrebovala pomoc. Tak som povedal: „Poďte sa pozrieť na našu školu, môžete to sledovať.“ Ona za mnou po dvoch dňoch prišla a hovorí: „Milan, vy ste mi zmenili život!” Napadlo mi ponúknuť to ľuďom jej typu a tiež učiteľom. My učitelia sme totiž zakorenení pri katedre a čím starší sme, tým menej rozumieme mladým. Tu nastane situácia, kedy učiteľ je znovu žiakom a mentálne sa musí prispôsobiť mladším. Tento rok tu je asi 4-5 dám. Rád by som každoročne v každej skupine ponúkol učiteľom 1-2 miesta.
Zmenilo sa od prvého ročníka okrem zostavy aj niečo iné?
Zmenilo sa toho pomerne dosť. Začínali sme v štyroch skupinách (Tlač, Rádio, Televízia, Nové médiá), dnes ich je šesť. Najskôr pribudla skupina PR & Marketing, potom sa pridala skupina Foto. Tak sme obsiahli asi celú mediálnu škálu. Uvažovali sme napríklad aj o skupine, ktorá by sa venovala editovaniu, prípadne komunikácii s médiami. To znamená tvorba tlačových správ, pretože si uvedomujem, že po začiatku programu na ne už sám nemám čas. My musíme za ten týždeň vyprodukovať veľké množstvo správ, aby sme sa zviditeľnili a aby nás zaregistrovalo čo najväčšie množstvo potenciálnych účastníkov.
Pre seniorov je internet nebezpečný
Tento rok ste prišli s novinkou, ktorou boli workshopy. Čo plánujete do budúcna?
V hlave už dlhšie nosím, že by sme mohli zapojiť okrem učiteľov aj staršie ročníky všeobecne. V Českom rozhlase som o tom hovoril tiež, keď padla otázka, či sa nezamerať na seniorov. Táto skupina ľudí je totiž najnáchylnejšia na tzv. mediálne choroby. Verí tomu, čo prostredníctvom médií prichádza a nedokáže byť kritická. Zatiaľ to riešim tak, že som sa ponúkol krajskej knižnici, kde robím rôzne semináre zamerané na propagandu, o tom, ako médiá ovplyvňujú ľudské myslenie, na čo by si mal človek dávať pozor. Ako vôbec overiť falošnosť reťazového e-mailu. Často vysvetľujem známym, ktorí mi takýto mail pošlú, že nie je pravdivý a že ho netreba zdieľať. Šírenie lží je vždy nebezpečné. Napríklad v prípade Česka dokázalo ovplyvniť aj prezidentské voľby, a to veľmi masívne.
Prečítajte si aj: Pomáhajú rozvoju tínedžerov a učiteľov: Nemáme to naučené, o čom hovoríme, to aj žijeme
Zvažujete aj návrat projektu na Slovensko? V minulosti ste tam už letnú školu organizovali.
Ja by som rád, ale nemám partnera. Kolegovia v Spišskej Novej Vsi sa po zorganizovaní tamojšej verzie LŽŠ rozišli. Ak by som partnera našiel, napríklad aj na vašej fakulte v Nitre, nemám s tým problém. Aby sme si neliezli do kapusty, bolo by to v inom termíne, prípadne by sa vymyslel iný model. Keď sme sa zoznámili s vašou fakultou, respektíve univerzitou a kraj sľúbil podporu, bola tu jedna dáma. Strávila na škole asi dva dni a čakal som, že príde nejaká odozva. Napríklad že sem niekto na týždeň príde a urobí pre žiakov workshop na slovenčinu, čokoľvek. No záujem tam nebol.
Univerzity si však idú často po svojej línii. Prišli aj z Masarykovej univerzity v Brne s tým, že by nám chceli pomôcť. Súhlasil som a pozval ich, aby sa prišli pozrieť, s čím nám môžu pomôcť. Po troch dňoch povedali, že vlastne nemajú s čím. Všetko, čo robíme, vraj robíme na takej úrovni, že už nie je čo pridať. On je to súčasne kompliment, no zároveň je to smutné. Na Slovensko však určite myslím, je to pre mňa srdečná záležitosť.
Pandémia projekt neovplyvnila
Aké bolo organizovanie LŽŠ počas pandémie?
Moji kolegovia v jednej chvíli trochu prepadli panike. Hovorili o tom, že sa treba pripraviť na alternatívu, že to zrušíme či že to pobeží online. Ja som ich upokojoval, bol vtedy len marec a na rozhodovanie bolo skoro. Toto rozhodnutie sme mohli spraviť aj deň dopredu. Dlhodobo sa snažím študentov viesť k tomu, aby sa dobre pozreli na čísla a aby v nich hľadali dáta. Rozdiel medzi nimi je v tom, že číslo prináša iba numero, ale koľko je v tom dát? Koľko ľudí skutočne zomrelo?
A to sa netýka len koronavírusu, ale aj prasacej či vtáčej chrípky a podobne. Koľko ľudí zomrelo na úplne iné choroby, prípadne ich kombináciu? Choroba je spočiatku desivá, no treba analyzovať situácie. Ako na tom bolo Taliansko, Španielsko, čo sa tam stalo a prečo, čo je iné u nás? Situácia ale ovplyvnila aj účastníkov, nemohli prísť ľudia z Ukrajiny, účasť odmietli z Rakúska, Česka aj zo Slovenska. S hosťami sme komunikovali stále.
Na základe čoho si vyberáte hostí, ktorých pozvete?
Ten proces je veľmi zvláštny. Niektorých mi doporučia kolegovia, niektorých si vyberiem ja. Raz v kníhkupectve som narazil na knihu Mariusze Surosze Pepíci, čo je kniha poľského novinára a spisovateľa o Čechoch. Začal som si priamo tam v kníhkupectve čítať a povedal som si, že to je človek, ktorého na letnej škole chcem. Potom Mary Heimann, ktorej som nakoniec pomáhal vydať knihu v češtine. To je Američanka, ktorá napísala knihu o dejinách Československa. Tak som ju pozval, ona prišla a urobila nám prednášku o tom, prečo tá kniha v Česku nevyjde.
Prečítajte si aj: Spisovateľka Hrašková: Na politické témy nemám žalúdok
O tejto knihe som si niečo čítala a recenzie na ňu sú dosť rôznorodé.
Je zaujímavé, že úplne iné reakcie sú na Slovensku a v Česku. Ona je to vlastne obrovská esej. Nie je to úplne detailný historický výklad československej histórie. Názory môžu byť rôzne, ale nemôže rozhodovať politik, či tá kniha vyjde alebo nie. Osobne som sa stretol s jedným politikom, ktorý povedal: „Ja dúfam, že tá kniha nikdy v češtine nevyjde.“ A to som ho chcel poprosiť o pomoc. Jeho reakcia na túto knihu bola tak ostrá, že som sa k tej prosbe o pomoc ani nedostal.
Mám hmatateľné dôkazy o tlaku zo strany českých politikov na nakladateľstvá, ktoré zvažovali tlač knihy. Bolo ich hneď niekoľko a tlak na ne ovplyvnil vydanie tejto knihy. Autorka Mary Heimannová hovorí dokonca o 12 nakladateľstvách. O tom, čo je však v tejto knihe zle, by mali rozhodnúť historici a čitatelia. Na 99,9% sa pod túto knihu podpisujem. Túto hosťku som si teda vybral na základe tejto knihy.
A čo ďalší hostia?
Napríklad tohtoročný hosť Bernd Posselt je človek, ktorého ja dlhodobo sledujem a čítam jeho rozhovory. Uvedomil som si, že je potrebné týchto ľudí predstaviť inak, než sú známi z médií, bez všetkých zjednodušení. To sa týka aj reakcie jednej politickej strany z Vysočiny, ktorá tvrdila, že Posselt tu nemá čo robiť. Ten človek je podľa mňa presne to, čo povedala Lída Rakušanová: najväčší český vlastenec. Niekedy však hostí prinesie súčasná situácia, ako napríklad COVID-19.
Provokatívne témy sú vítané
Na výber tém teda vplýva aj aktuálne dianie, nie sú teda len dopredu pripravené.
To určite. V podtitule máme, že sa venujeme histórii, kultúre, médiám a súčasnosti strednej Európy. Ja nemám veľmi rád hranice, vyrastal som do 26 rokov za Železnou oponou, jazdil som pozdĺž Železnej opony v južnom Česku, keď sme boli na dovolenke. Pre mňa je to stále veľmi emocionálne a keď dnes vidím situáciu v Bielorusku, mám slzy v očiach.
Myslím si, že je treba tú možnosť, ktorú ja som nemal, dávať mladým ľuďom. Netreba sa vyhýbať ani provokatívnym témam a otázkam. Mal som tu dvoch sudetských Nemcov, ktorých naši predkovia vyhnali ako sedemročných. Vypátral som, že sa vrátili do Česka a chcel som, aby svoj príbeh porozprávali. Vtedy boli na LŽŠ zrovna dve Rakúšanky, ktoré mi povedali, že vôbec netušili, že niečo také v strednej Európe vôbec bolo. Je dôležité, aby ľudia vedeli, čo sa stalo, čo tomu predchádzalo a prečo sa to stalo.
Sudetskí Nemci sú skupinou obyvateľov, ktorá v minulosti obývala pohraničné územie súčasného Česka. Na konci druhej svetovej vojny boli v reakcii na porážku nacistického Nemecka vysídlení, resp. vyhnaní z územia Československa. Ich majetok bol zabavený a tento presun mnohí neprežili. Počet Nemcov, ktorí museli opustiť Československo, sa odhaduje na 400 000 ľudí.
Zachytili ste na študentoch, ktorí sa školy zúčastňujú, nejaké zmeny? Napríklad čo sa pripravenosti týka.
Dá sa povedať, že každý ročník je iný. Prvého ročníka sa zúčastnili Slovenky zo Spiša a čakali, že budú môcť chodiť na diskotéky. Museli sme im vysvetliť, že toto nie je tábor a nie je na to čas, čo rýchlo pochopili. Takýto prístup sa zmenil možno v štvrtom ročníku. Vtedy sa všetky skupiny sa pohybovali v priestore veľkej záhrady a v každom kúte sedel iný študent a učil sa. Vtedy som sa dokázal len pozerať.
Jeden rok si účastníci vôbec nechodili sadnúť večer do mesta, ale chodili pracovať. Každý rok sa líši, teraz už sem málokto jazdí preto, aby sa zabával. Skor si sem študenti chodia vyskúšať, ako to funguje vo svete médií, a chodia sem aj absolventi žurnalistiky. Po tom, ako tu boli viackrát, o nich učitelia z vysokých škôl povedali, že vedia viac než ich absolventi. Pre nás to je ocenenie.
Študovať dva odbory je výhodou
Viacerí študenti sa sťažujú na kvalitu žurnalistických škôl, a to najmä na Slovensku. Vnímate ako učiteľ situáciu okolo novinárskych škôl pozitívne alebo negatívne?
V každom prípade sa mení. S Janou Ustohalovou, ktorá učí v Brne, sme o tom hovorili. Zaujímalo ju, ako sú na tom študenti z jej školy, ale aj z Prahy. To je však individuálne. Niektorí študenti majú „ťah na bránku“, mnoho mojich kolegov vyštudovalo pražskú žurnalistiku, chodili do médií a hľadalo si kontakty všade možne. Vtedy sú lepší ako brnenskí študenti, ktorí sa takto často nesprávajú.
Výborné na žurnalistike v Brne je, že k nej ponúka aj iný odbor. Stretol som sa s mnohými novinármi, ktorí to nemali vyštudované. Potvrdili mi, že človek má študovať buď žurnalistiku v kombinácii, alebo priamo históriu, sociológiu, politológiu, jazyky, a žurnalistické remeslo sa učiť až potom. Pavol Múdry zo Slovenska, ktorého som spoznal ako majiteľa SITY, mi povedal: „Nikdy by som si do agentúry nevzal študenta slovenskej žurnalistiky a veľmi by som sa zamyslel nad absolventom českej žurnalistiky. Vyberám si historikov, ekonómov, politológov, sociológov, a ja ich za pol roka naučím, ako byť dobrý novinár.”
To isté mi hovoril napríklad Michal Kubal v Českej televízii. Je dobré, keď si človek vyberá školu aj podľa toho, akí ľudia tam učia, či majú prax. Často sa totiž stáva, že televíziu učí niekto, kto bol v televízii naposledy v 80. rokoch. Odvtedy sa už všetky médiá zmenili.
Milan Pilař (1963) vyštudoval český jazyk a občiansku náuku na Pedagogickej fakulte v Hradci Králové. Počas svojej dlhoročnej kariéry pracoval ako učiteľ, redaktor vo viacerých online médiách, v televízii či v rádiu. V súčasnosti učí na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Havlíčkovom Brode, kde aj pracuje ako redaktor v online denníku Vysočina-news.cz a ako šéfredaktor televízie HBin.
Titulná fotografia: Michal Mašek
