Ema Müller je bývalá modelka, ktorá žije v Paríži. Venuje sa písaniu do známeho česko-slovenského Vogue, vytvára podcasty Témy Emy a tiež porozprávala o tom, ako na sebalásku.
Začínali ste ako modelka, keď ste boli ešte tínedžerkou. Prečo práve modeling?
Chcela som byť modelkou, pretože sa vtedy hovorilo, že keď si modelka, tak si automaticky krásna. A ja som chcela byť vnímaná ako krásne dievča.
Máte nejaký nezabudnuteľný zážitok z modelingu?
Bola som v Bratislave, kde mala prehliadku anglická módna návrhárka Vivienne Westwood. Ja som bola súčasťou tej prehliadky. Mne sa, úprimne, príliš nedarilo, lebo som nebola dosť vysoká či chudá. Nebolo to pre mňa, ale stále som sa snažila. Nedostala som sa nikam do sveta tak, ako som si to vysnívala, že raz budem v Paríži chodiť po mólach a predstavovať módnych návrhárov. To sa mi nestalo, ale keby táto Vivienne Westwood nebola v Bratislave, nemala by som šancu sa tam dostať. Bol to veľký zážitok. Cítila som sa tak celosvetovo.
Modeling ma veľmi bavil v tom, že cestujete po svete, ste tam s tými dievčatami, ktoré možno prvýkrát v živote cestujú, nevedia jazyky, a ste akoby hodení do toho oceánu života. Je to fajn, lebo tým stvrdne koža.
Študovali ste na vysokej škole v Paríži módny marketing. Čo toto štúdium zahŕňalo?
Bola to módna škola, ktorá mala dve odvetvia. Jedno odvetvie bolo módny dizajn, keď ste chceli byť módnym návrhárom. Druhá časť tejto školy bola módny biznis, čo znamená, že sa tam študovalo všetko, čo sa deje v biznis strane. Ja som išla do Paríža s tým, že chcem robiť niečo s módou. Mala som veľké šťastie, že ma rodičia podporovali a dovolili mi to, lebo to štúdium niečo stálo, ako aj ten život tu.
Učila som sa všetky tie módne odvetvia na biznisovej strane. To znamená, módne PR, čo je aj teraz mojou prácou. Je to komunikačný prostriedok značky. Značka nevie rozprávať, tak rozprávate za ňu a vymýšľate stratégie, akými budete tú značku komunikovať, ktorých ľudí chcete najviac zaujať, ktorí ľudia nie sú pre vašu značku zaujímaví. Adaptujete komunikáciu na váš cieľ, na skupinu ľudí, ktorú chcete zaujať, aby si to oblečenie kúpili.
Ďalšia vec je ,,fashion production”, to znamená, že napríklad organizujete módnu prehliadku so všetkým, čo k tomu patrí. Módna prehliadka vyzerá tak, ako keby sa točil film, čiže je za tým veľa ľudí. Niekedy vyberáte miesto aj pol roka dopredu. Je za tým veľa práce a prehliadka skončí za desať minút.
Ďalej ,,visual mechandising”, to znamená, ako vidíte ten butik, ako je urobený. My si to ani neuvedomujeme, ale naozaj je niekto vyškolený a pracuje na tom, aby bol butik presne tak postavený a takto zorganizovaný, napríklad, aby béžové oblečenie bolo na ľavej strane a čierne oblečenie na pravej strane. Ešte aj hudba musí byť v tom butiku taká, akú chcete mať. Všetko ostatné okolo musí byť veľmi dobre zorganizované, aby si človek nekúpil iba produkt, ale aj históriu tej značky.
Už jedenásť rokov žijete vo Francúzsku, konkrétne v Paríži. Prečo ste sa rozhodli zostať žiť v Paríži aj po skončení štúdia na vysokej škole?
My sme vlastne počas môjho štúdia mali povinné stáže každý rok. Prvý rok trvala stáž dva mesiace, druhý rok bola tri mesiace a posledný rok, štvrtý, sme mali šesťmesačnú stáž. Tým, že som mala pracovné skúsenosti iba v Paríži, zostala som tu a skúsila šťastie. Už som tu žila pár rokov, takže tú komfortnú zónu som mala tu. Nemala som ju doma na Slovensku. Tam by som sa musela vrátiť a zase si niečo hľadať, ale tu som už mala nejaké skúsenosti. Vďaka stážam som spoznala pár ľudí, preto som začala pracovať v Paríži. Nebudeme si klamať, veľakrát sa mi v práci nedarilo. Bolo to náročné tým, že som nebola Francúzka, alebo tým, že moja francúzština je po jedenástich rokoch nulová. Nebolo to jednoduché, už som aj chcela odísť na Slovensko, ale vtedy som stretla môjho priateľa, s ktorým som tu už tri roky. V Paríži mám vytvorený svoj nový život a svoju novú rodinu.
Ako sa Francúzsko líši od Slovenska? Vnímate aj rozdiely v správaní ľudí?
Môžem porovnať Paríž a Bratislavu, pretože v týchto mestách som najčastejšie. Najväčší rozdiel je v tom, že nás je tu viac, takže nepoznáte všetkých ľudí. Ľudia sa starajú sami o seba. Aj keď idete po ulici, vidíte, že ľudia sa na vás nepozerajú, ale žijú si vo vlastnom svete. V Bratislave je to inak. Každý sa s každým ,,kvázi” pozná a každý sa o každého zaujíma. Toto vnímam ako najväčší rozdiel. A možno aj kultúra je tu iná. Hlavne nechcem dávať do jednej kabely Slovákov a do druhej Francúzov, to mi príde nefér.
Venujete sa tiež aj písaniu do česko-slovenského Vogue. Ako ste sa dostali k tejto práci?
Pre česko-slovenský Vogue som začala písať od ich prvého vydania. Bola som v kontakte s niekým z Vogue a dohadovali sme sa, či by sme spolu nespolupracovali. Vtedy som im povedala, že veľmi rada píšem, lebo som písala celý život. Povedali, že mám niečo napísať.
Práve vtedy som sa rozchádzala s jedným priateľom a bol to veľmi náročný rozchod, tak som nič nenapísala. Vykašľala som sa na to bez toho, aby som niečo povedala. Raz sedím doma, zase plačem, a uvedomila som si, že kvôli nejakému vzťahu nemôžem prepásť túto šancu. Tak som napísala o tom, ako mi tento človek vzal slobodu a rozhodla som sa stratiť jeho, aby som si ju získala naspäť. Prvé ich vydanie sa volalo Sloboda, tak to tam rovno dali a odvtedy pre nich píšem.
Venujete sa prevažne témam o sebavedomí a sebaláske. Prečo sú podľa vás tieto témy dôležité?
Z osobného života vždy, keď mi nie je dobre, vidím, že sa mi všetko rúca. Keď so sebou bojujem, je to akoby so mnou bojovali všetky ostatné elementy, ktoré sú okolo mňa. Viete, aké to je, keď ste nahnevaní, máte zlý deň, všetko vám zrazu nejde a len si poviete: ,,Ach, nič mi nejde”. Keby ste mali dobrý deň a v tom by sa vám niečo pokazilo, ani si to príliš neuvedomíte.
Ale ja sa nesnažím niekomu tvrdiť, že ,,je ti teraz dobre, tak si to užívaj, a je ti zle, tak si to užívaj, lebo si bohyňa.” Práveže je to o tom, že keď vám je dobre, tak vám je dobre, a tak to má byť. Keď vám nie je dobre a chcete to zmeniť, tak na tom jednoducho popracujte. Naozaj máte ten vlastný život vo svojich rukách a beriete si za neho určitú zodpovednosť. Preto, keď sa vám v ňom niečo nedarí a chcete to zmeniť, tak tú silu v sebe stopercentne nájdete. Nájdete ju, keď ju nájsť chcete. Ja som ju vždy našla vtedy, keď som sa cítila dobre sama so sebou.
Sebavedomiu a sebaláske sa venujete aj vo vašich podcastoch Témy Emy. Ako tento podcast vznikol?
Podcast vznikol cez prvý lockdown, keď nás zavreli a nevedeli sme, čo sa bude diať. Vtedy som si povedala, že musím niečo robiť, pretože som tu doma zavretá iba s priateľom a idem sa tu zblázniť. Začala som písať, pretože som si povedala, že tento lockdown využijem na to, aby som sa v písaní zlepšila. A neskôr som si uvedomila, že je škoda, že to nemôžem ukázať dievčatám a píšem si to len tak pre seba. Najskôr som premýšľala, že si vytvorím blog, ale ja som príšerná v gramatike a zabralo by mi to príliš veľa času. Texty som si písala úplne na nečisto a som si istá, že som v nich robila neskutočne veľa chýb. Tak som si urobila podcast. Na začiatku som to nahrávala na svoj mobil a dávala som to len na Instagram. Ale keď počúvate veci na Instagrame, tak nemôžete popritom robiť iné veci. Preto som to dala na Spotify. Takto to vzniklo. Každý deň som robila jeden text, ktorý som dávala von. Sú to kratučké podcasty, do desať minút.
Prečítajte si aj: O sebaláske sa hovorí čím ďalej, tým viac, negatívny obraz tela v spoločnosti však prevláda
S akými reakciami sa na podcasty stretávate?
Iba s dobrými. Myslím si, že tým ľuďom, ktorým sa tie podcasty nepáčia, tak ich nepočúvajú. Je mi úplne jasé, že je veľmi veľa ľudí, ktorí niečo takéto nechápu a možno im to pripadá ako niečo teatrálne, dramatické. Napríkald včera som chcela urobiť jeden podcast, ale potom, keď som sa počúvala, rovno som to celé vypla. Keď na seba nemám náladu, tak si prídem brutálne dramatická, že: ,,Ach, ty mi tak lezieš na nervy”. Takže rozumiem, že tam sú stopercentne aj negatívne reakcie, ale ja sa stretávam s tými pozitívnymi a dievčatám sa to páči. Tým, že sme dve a nemám tam nejakého hosťa, tak sme ako keby spojené. A to aj mne robí dobre a páči sa mi, že to vediem takým štýlom a podľa mňa sa to páči aj tým dievčatám. Keď sa cítia osamelo, tak si to pustia.
Máte aj vlastný ,,merch”, ktorému ste dali názov Som bohyňa. Ako tento nápad vznikol?
Ja som nás ako bohyne nazývala dlho. Už vo Vogue. Vyhodili ma z jednej roboty kvôli covidu, a potom som si povedala, že si musím nájsť nejakú prácu. Ozval sa mi Merch, či by som nechcela urobiť nejaký ,,merch”. Vtedy som si povedala, že jasné, potrebujem to, a tak sme urobili prvú kolekciu. Všetci sme si mysleli, že sa to nepredá. Bolo to však úspešné, je to úspešné doteraz a veľmi sa z toho teším. Keďže sme mali cez leto úspešnú kolekciu, veľa ľudí to začalo brať tak, že je to len o tých veciach, čo je totálne povrchné. Tie veci sú percento z toho, čo sa ja snažím robiť. Ja absolútne nikomu nehovorím, že by ste potrebovali nejaké tričko, aby ste sa cítili dobre, pretože to tak vôbec nie je. Keď to chcete, je to len ,,for fun”.
Čo je podľa vás prvým krokom k sebaláske. Čo pomohlo vám?
Mne k sebaláske pomohlo akceptovať to, kým som v danom momente, lebo teraz hneď v tejto sekunde to nezmením. Pozrieť sa na to s tým, kde chcete byť, čo chcete na sebe zmeniť, na čom chcete pracovať, a vydať sa za tým. Preto to mne vždy tak dlho trvalo, kým som sa niekam dostala, lebo som so sebou nonstop bojovala a stále som bola na seba zlá, kričala som na seba namiesto toho, ay som išla za svojím cieľom. Strácala som čas tým, že som si veci vyčítala, neznášala som sa, zle som sa na seba pozerala.
Napríklad, keď sme išli cvičiť s mojou kamarátkou Domčou, tri týdžne som necvičila a mala som teraz aj horšie obdobie, prejedala som sa a vidím na sebe, že nevyzerám tak, ako by som chcela vyzerať. Taký prvotný reflex je ten, že si to idem vyčítať, idem na seba kričať. Snažím sa povedať si to, čo stále hovorím aj dievčatám – teraz ste so sebou nespokojné, tak čo môžete urobiť preto, aby ste boli so sebou spokojné? To si myslím, že je taký zdravý pohľad na vec. Nezaseknúť sa v tých svojich problémoch, akceptovať ten daný moment a vybrať sa tam, kam chcete ísť, zmeniť to, čo chcete zmeniť a čo sa zmeniť dá, či možno akceptovať veci, ktoré sa zmeniť nedajú, a naučiť sa ich ľúbiť.
Kto vás v živote najviac inšpiruje?
Samozrejme, že moja mama, ale zároveň ma inšpiruje celý tento svet žien, ktoré sú neskutočne inšpiratívne. Každá máme svoju ,,magic” a prežívame svoje plnohodnotné, hysterické životy a je to veľmi krásne, že sme každá iná. Inšpirujem sa každý deň niekým iným. Inšpirujú ma všetky ženy a ich sila. To, že si idú za tým svojím, lebo ja to veľakrát neviem.
Titulná fotografia: osobný archív Emy Müller/Instagram
