Podnikanie je v mnohých ohľadoch veľmi neistým prostriedkom, ako zarobiť peniaze. Avšak, ak sa už rozhodneme ísť touto cestou, začiatky sú o to ťažšie. Začínať od nuly s tým, že nevieme ako sa bude nášmu podnikaniu dariť, alebo akým spôsobom prísť s niečím výnimočným. Jaroslav Dodok sa svojho podnikania chopil veľmi jedinečným spôsobom. A kto je Jaroslav Dodok?
,,Podľa mňa najťažšia otázka z každého rozhovoru. Jaroslav Dodok je chalan, ktorý rád sníva a ešte radšej si tie sny plní. Práve preto som sa začal už v mladom veku vzdelávať a hľadať príležitosti, ako by som mohol žiť život, ktorý ma baví a mal by zároveň hodnotu aj pre ostatných ľudí. Teda Jaroslav Dodok je ten, ktorý má rád sny a veľmi rád si ich aj plní.“
Kedy a pri akej príležitosti vznikla myšlienka, že si založíš vlastné podnikanie?
Pôvodne som neplánoval mať firmu alebo začať podnikať. Moji rodičia sú takého ,,socialistického“ rázu, takže veľmi nesúhlasia s tým, aby som mal vlastnú firmu. Takže už na základnej škole som hľadal príležitosti, ako začať.
Bol som sa novinárom a redaktorom, zistil som, že je to príležitosť písať o dobrých myšlienkach, o dobrých nápadoch, prezentovať príbehy ľudí, ale narazil som na problém. Množstvo krásnych myšlienok a príbehov majú aj firmy, podnikatelia a organizácie. Myšlienka však môže byť akokoľvek pekná alebo zaujímavá, ale pokiaľ o nej ľudia nevedia, je bezcenná. Preto som hľadal spôsob, akým by som mohol práve to, čo robia firmy, zviditeľniť a ukázať ľuďom ich projekty, produkty či služby.
Vtedy som zistil, že najlepšia cesta, ako to spraviť, je založiť si vlastné podnikanie, zobrať mladých talentovaných ľudí a začať robiť pre tieto firmy marketing, kampane a začať ich prezentovať. Práve tieto príbehy, ktoré robia firmy jedinečnými. Predtým, ako som sa dostal na strednú školu, som prečítal knihu od Roberta Kiyosakiho Bohatý otec, chudobný otec, ktorá mi jasne povedala, že v živote nechcem byť zamestnancom.
V momente, keď som dovŕšil osemnásť rokov, som si otvoril živnosť, prenajal som si kanceláriu a začal som hľadať spôsob, ako by som mohol podnikať po vzore kníh, ktoré som čítal, a ľudí, ktorých som sledoval. Ako študent som nevstupoval do žiadneho rizika. Zdravotné aj sociálne poistenie za mňa platil štát, takže moje náklady boli nulové, a ak som nepresiahol nejaký veľký príjem, nemusel som platiť ani daň. Tridsať eur na založenie živnosti bola moja jediná investícia.
Ako si sa dostal od živnosti k väčšiemu podnikaniu?
Živnosť som mal popri škole, čiže vždy keď som prišiel domov zo školy, rozmýšľal som, o akej firme napíšem článok alebo aké logo by som im mohol spraviť. Zistil som, že záujem o to, čo robím, je veľký, a už to nestíham robiť popri škole. V treťom ročníku som prešiel na individuálny študijný plán, zobral som si kanceláriu, začal som hľadať ľudí, ktorí by mi pomohli zrealizovať moje myšlienky a nápady. Postupne som pochopil, že živnosť prezentuje iba mňa, ale ja už mám tím ľudí, s ktorými pracujem, a malo by to prezentovať spoločný projekt, spoločný názov, a preto som prešiel na firmu.
Založil som si eseročku. Vždy som hľadal, čo nás bude prezentovať. Uvedomovali sme si, že nechceme byť len obyčajná firma, obyčajná agentúra zaoberajúca sa klasickým marketingom či televíznymi reklamami, ktoré každý prepne.
Hľadali sme niečo, čo môže ľudí nadchnúť. Zistili sme, že chceme byť agentúra pre krajší deň práve preto, lebo budeme pomáhať firmám, ktoré robia niečo pre krajší deň. To znamená, že sme si zároveň stanovili cieľovú skupinu, ktorej chceme pomáhať, čiže malé a stredné firmy, prípadne neziskové organizácie, ktoré majú projekty pre krajší deň. Vždy, keď sme našli firmu, ktorá spravila niečo, čo ľudí viedlo k úsmevu, radosti alebo im to niečo dalo, bol to pre nás klient, pre ktorého sme boli ochotní pracovať.
Myslíš si o sebe, že si dobrý šéf? Si skôr šéf alebo líder?
Dlho som sa videl ako líder, ale čím viac spoznávam líderstvo, tým viac si myslím, že som ešte šéf a som na ďalekej ceste k tomu, aby som sa stal dobrým lídrom. Snažím sa stále učiť, byť dobrým nielen lídrom, ale aj kolegom a priateľom. Nie je to len dávať niekomu výplatu, ale je to v prvom rade o tom, že toho človeka musím poznať. Mal by som poznať jeho sny, rovnako ako tie svoje, jeho rodinu, alebo to, čo ho napĺňa, čo napĺňa jeho srdce, čo napĺňa jeho aktivity. Myslím si, že takýmto spôsobom sa dá byť lídrom. A určite by si sa mala opýtať mojich zamestnancov, či som dobrý šéf. Ja si zatiaľ myslím, že nie.
Podľa čoho si vyberáš zamestnancov?
Nájsť dobrého zamestnanca alebo kolegu do firmy je veľmi ťažká vec, a teraz si myslím, že už záležitosť nielen na dni a týždne, ale na mesiace.
Máme množstvo neobsadených pozícií a nevieme nájsť človeka, ktorý by sa nám na ňu hodil. Vyskúšal som veľa rôznych spôsobov, či už inzerát na portáli profesia.sk, inzerát na Facebooku, priamo som oslovil ľudí, ktorých som chcel vo firme. Zistil som, že životopis nemá takmer žiadnu výpovednú hodnotu. Niekto nemusí súhlasiť, ale pre mňa je to kus papiera, ktorý si každý prispôsobí a spraví zo seba niekoho, kým nie je, chce sa ukázať. Sú tam často informácie, ktoré nie sú platné.
Poviem príklad − mali sme pohovor, kde bolo dievča, podľa životopisu by som jej dal aj trojnásobný plat, mala tam množstvo stáží a skúseností. A keď sme sa dostali k rozhovoru, tak som sa dozvedel, že na každej stáži iba varila kávu, snažila sa uliať a nič nerobiť, alebo nedostala príležitosť od inštitúcie, v ktorej praxovala. Na papieri to vyzeralo fajn, ale jej reálne zručnosti neboli takmer žiadne.
Motivačný list je pre mňa tiež super nástroj, lebo práve tam vidím túžbu, motiváciu, sny. Druhá vec je, či človek chce za nimi reálne kráčať. Takže ak si poviem, že chcem byť dobrý a venovať sa mnohým veciam, ale nič pre to nespravím, tak je to stále iba sen. Pre mňa sa sen stáva cieľom vtedy, keď mu dáme termín. Preto chcem, aby aj ľudia, ktorých beriem do firmy, mali predstavu o tom, čo chcú robiť, ako sa chcú ďalej rozvíjať. Musia pre to, samozrejme, niečo spraviť. Musia sa učiť na vlastných skúsenostiach a vlastných chybách. Akákoľvek praktická skúsenosť, ktorú zažili, a môže byť aj negatívna, má pre mňa oveľa väčšiu hodnotu ako to, že sa len teoreticky niečo učili, majú o tom papier. Neviem, či chodili na tie hodiny, boli na prednáškach, či si niečo zapisovali, či ich to oslovilo. Iba viem, že asi tam boli a dostali o tom papier.
Ako je to s tebou? Máš vysokú školu?
Môj život je život paradoxov a jeden z nich je, že nemám vysokú školu. Nenašiel som ani jeden dôvod, pre ktorý by som na vysokú školu mal ísť. Toto zmýšľanie trvalo asi šesť rokov. Každý deň som sa pýtal svojich učiteľov, rodičov, priateľov, ale aj absolventov vysokej školy, hľadal som motiváciu. Neobjavil som ju. Tesne pred maturitami mi to celé doplo a zistil som, že moja budúcnosť nezávisí od toho, či dostanem maturitný papier, alebo nie. Pre mňa to nemalo žiadnu výpovednú hodnotu.
Druhý paradox je, že 90 % ľudí v mojej firme má titul práve kvôli tomu, že nemať titul je nepopulárne. Málo ľudí je ochotných ísť proti prúdu a spraviť si veci po svojom. Aj keď nesúhlasia s vysokou školou, nič im nedáva. Namiesto toho, aby odišli, dobojujú to kvôli rodičia, spoločnosti. A preto sa stáva, že mám ľudí aj s titulom, ale nie je to pre mňa rozhodujúce.
Ak príde deviatak a povie: ,Servus, Jaro, týchto päť vecí viem robiť a týchto päť vecí sa chcem naučiť, ale budem na sebe pracovať.´, tak je asi prijatý. V prípade, že príde vysokoškolák, ktorý povie: ,Vyštudoval som tieto štyri veci, viem povedať všetky teórie relativity, ale nikdy som nekomunikoval s klientom, nikdy som nevybavoval maily, nikdy som neprišiel načas.´, tak asi bude problém ho zobrať. Nechcem povedať, že vysokoškolák musí byť zlý. Práve naopak, je veľa tých, ktorí počas svojho štúdia pracujú na sebe a do firmy prídu ako hotoví ľudia.
Čo je tvojou najväčšou motiváciou v živote?
Práve kvôli tomu, že som odišiel zo školy a nejakým spôsobom proti nej bojoval, som dospel k názoru, že útek nie je riešenie. Zo školy som odišiel preto, aby som mohol pracovať na tom, že raz školstvo zmením. Zatiaľ ako školiteľ neformálneho vzdelávania, čomu sa venujem po víkendoch a snažím sa formovať mladých ľudí v základných zručnostiach, ktoré by mali mať. Taktiež vo firme, kde dávam študentom priestor na prax alebo stáž. Postupne chcem naplniť svoj sen a založiť svoju vlastnú školu, ktorá má už názov. Bude sa volať University of Life (Univerzita života). Mala by byť úplne iná ako školy, ktoré si vieme predstaviť. Žiadni učitelia, žiadna trieda, žiadne vyučovacie hodiny.
Verím, že ľudia sa chcú učiť jeden od druhého, že túto túžbu v sebe majú, ale je dôležité dať im priestor, v ktorom sa budú cítiť podnetne. Myslím, že stačí, ak tam budú ľudia z praxe, ktorí vôbec nemusia mať nálepku profesor alebo učiteľ. Budú mať však zručnosti a skúsenosti a budú ich odovzdávať mladým ľuďom. To je pre mňa momentálne najväčším snom.
Chcem zmeniť školstvo, lebo vidím v mladých ľuďoch skutočne veľký potenciál a veľké talenty, ktoré dnes nevyužívajú. Ako dôsledok toho, že niekto sa ich snaží spraviť kockou, pričom oni môžu mať iný tvar, môžu mať svoje sny, na tie sa zabúda.
Ako vyzerá tvoj bežný harmonogram dňa?
Som ranný človek, čiže som najspokojnejší, keď vstanem o štvrtej, čo sa mi nie vždy podarí. Ďalej je pre mňa veľmi dôležité prejsť si moje sny, vízie, plány a úlohy, ktoré mám − v podstate si naplánujem deň. Následne sa pustím do dvoch či troch kľúčových úloh, ktoré musím spraviť. Buď kampaň, ktorú mám odovzdať, článok, ktorý mám napísať, alebo pripraviť výberové konanie pre zamestnancov. Kľúčové úlohy by som mal stihnúť približne do deviatej hodiny. Potom mávam stretnutia. Či už hodnotiace pohovory so zamestnancami, stretnutia s klientmi alebo účasť na nejakých akciách. Keď sa mi podarí, pomedzi to stihnem aj obed, čo vnímam ako nie príliš dobrý prvok mojej životosprávy. Chcel by som mať obed na obed, nie poobede, ako to väčšinou býva.
No a večer sa snažím venovať osobnému rozvoju. To znamená, že si zhrniem, čo som zažil. Snažím sa zistiť, ktoré veci som spravil dobre, ktoré zle. Buď o tom napíšem blog, alebo si to minimálne prejdem v hlave. Veľmi rád večer čítam knihy, pozerám prednášky alebo sa s niekým stretnem. Čo považujem za oveľa lepší spôsob spoznávania človeka ako chatovanie na Facebooku. Považujem za dôležité stretnúť sa s človek na štyridsaťpäť minút a venovať mu svoju plnú pozornosť, učiť a inšpirovať sa od neho.
Dosť veľa času trávim aj v rámci projektu Godzone, kde pomáham realizovať množstvo projektov, napríklad Godzone Tour, ktorá prebehla nedávno. Taktiež sa snažím chodiť do spoločenstva, čo nie je každý deň, ale je to súčasťou môjho týždňa.
Čo by si odkázal mladým ľuďom, vysokoškolákom?
Neviem, či som ten, ktorý by mal niečo odkázať. Oveľa radšej sa pýtam, než radím. Ale myslím si, že ak niečo chcú spraviť, môžu využiť princíp „päťkrát prečo“ − päťkrát sa spýtať, prečo robia to, čo robia. Mne to v živote pomohlo. Spýtať sa päťkrát po sebe, prečo študujem vysokú školu, prečo som sa rozhodol vstúpiť do vzťahu, prečo by som mal nasledovať svoje sny. Často takto objavíme odpoveď, o ktorej sami netušíme a môže nám zmeniť život alebo nás niekam posunúť. To je jedna praktická vec, ktorú môžu spraviť. Druhá je nájsť zmysel života. Pretože podľa mňa nájsť zmysel života je motiváciou na jeho zvyšok. Čím skôr zistíme, prečo sme tu a čo môžeme spraviť, tým lepšie sa nám bude žiť zvyšných päťdesiat rokov do dôchodku.
