Chameleón, roll door, ovčia srsť, modré slová. Ako všetko nekomerčné, výstava je tu pre toho, kto chce sám, nenúti, ani sa nevtiera. Len trošku straší, lebo necháva horské krajinky a poľné kytice v predajni nábytku a všíma si celkom iné veci, krídla a strach a dušu. „Strata bezpečia” je psychologický pojem.
„Chameleón” je veľký, mení sa za sklom, sklo ho izoluje. Chameleón je červený, modrý aj čierny, celý nakrivo, obraz je úplne našikmo, uhlom dole, uhlom hore. Koža chameleóna je pokvapkaná, po platni tečie voda, chameleón vo vlhkom teráriu je príliš citlivý, aby vyšiel na vzduch. Navyše, vonku mrzne. Možno aj duše majú teráriá a sú farebné, menia sa. Chameleón z roku 2005 patrí Alexandre Fazekašovej.
Ak duša stratí bezpečie, nie je to nebezpečné. Je to horšie. Ak niekto stratí bezpečnosť, vôbec si neuvedomí riziko. Ak je artista na lane veľmi vysoko, boja sa skôr tí pod ním. Vlastné myšlienky a strachy artistu sú zamaľované v podvedomí. Tak, ako to opisuje Alexandra Fazekašová v inštalácii „Prašiak”. Tri priesvitné vrstvy sa dopĺňajú. Sú tu ruže aj mäso. Ako v nemocnici. Tam, kde sú choroby, tam sú kvety. V rámci rovnováhy. Je tam aj záchranné koleso, pretože je potrebné zachrániť sa. Vedľa záchranného kolesa je Zem. Čo majú spoločné? Na lexanovom podklade je oveľa viac, je tam aj ochranná fólia a inštruktáž.
Petra Ševčíková je zároveň poetka aj maliarka. Ceruzou napísala a rozpatlala, zagumovala na plátno slová. Pretože na plátne je „Looking for a private God”. Je to obraz aj báseň, ak sú verše zarámované. Slová s obrazom kombinuje rôzne, „Deväť slov”, to je deväť obrazov. Sú modré, ako keď prídu zhora. Všetko, niekde, všade, nikde, nikdy, niekedy, nič, stále. Obraz so slovom „niečo” stojí osobitne. Je to náhoda? „Tri slová” sú abstraktné, nedajú sa prečítať. Musí to súvisieť so zelenožltou farbou, určite.
„Roll Door” otvára dvere do reality. Ale Petra Ševčíková ho namaľovala príliš priamo, nikto neuverí, že sú to len červené kabáty a župany. Bolo by to príliš ľahké. Vešiaky vyzerajú skôr ako háky vo veľkom mäsiarstve, župany sú mäsové a mŕtve. Ako keď hrdinov hororu niekto naženie do veľkej chladničky a zamkne, aj tak sa môžete cítiť v galérii. Skriňa má chladivé modré pozadie.
K zvieratám (možno ešte živým) vedú aj kožušinové obrazy. Sú teplé a hrubé, z ovčej vlny. „Stabilný riadok” Petry Ševčíkovej by mal utíšiť v mäkkej akustike. Ale je to príliš čudné, vlnené obrazy skôr znepokojujú, ukazujú zlé významy, tie ovce museli byť veľmi smutné. Rana, znova, odznova, ihla. Slová patria červenému obrazu „The hurting line” a snáď nijako nesúvisia s miernymi kožušinovými zvieratami. V srsti „Stabilného riadku” je zapísané slovo DEPEND. Susedí s kožušinovým domčekom na stračej sklenenej nôžke. Je to inštalácia „oNa”.
Zelená by mala upokojovať. Ak by v nej nebolo rozmazané okno a v ňom stolička a v ďalšom okne ústrižok farebného koberca a ešte hrnček a iné veci. Okolo stoličky sú slová, obraz vyzerá nedokončený, obraz je detský, hravý, ale niečo sa muselo stať, nie je hotový. Je to hádanka. Obraz sa volá „Riešenia Her His”, ale aj tak je to určite hádanka.
Výstava dvoch mladých umelkýň ukazuje úplne čerstvú a rôznorodú tvorbu. Obrazy Alexandry Fazekašovej a Petry Ševčíkovej nie sú prvoplánovo krásne a občas treba hľadať, skúmať zmysel. Dve výtvarníčky maľujú dušu a to, čoho sa boja. Strata bezpečia je nenápadne strašidelnou témou. Znamená „akrobatické” prežívanie. Osamotené, hrozivé, pretože sa cyklicky opakuje. Strata bezpečia je drámou v podvedomí, je to disharmónia s hrozbou závislosti.
autorka článku a fotografií: Ivona Pekárková
