Kapela Fishing Strip je späť. Pauza im dodala čerstvú energiu.

Punk-rocková kapela pôvodom z Topoľčian sa po pauze opäť vracia na scénu. Teraz ju čaká niekoľko nových výziev, ale dobrým znamením môže byť aj ich nová pripravovaná pieseň. O prestávke, hudbe a plánoch sme sa porozprávali so spevákom Štefanom Valachom a gitaristom Mišom Vincúrom.

Koncom minulého roka ste ohlásili koniec činnosti. Čo vás vtedy k tomu viedlo?

Števo: Boli v tom viaceré okolnosti. Koniec už pozvoľne prichádzal s odchodom bývalého bubeníka Ota. Keď sme už boli aj na pódiu, necítili sme sa komfortne, s čím sme aj dosť dlho bojovali. Veci stoja na štyroch pilieroch. Keď dáš jeden preč, cítiš, že to môže spadnúť. Už sme nemali úplnú istotu. Potom prišla ďalšia okolnosť, ktorá to už odstavila definitívne. Náš gitarista Sifon prijal pracovnú ponuku v rockovom rádiu v Bratislave. Na začiatku tam pracoval len cez víkendy, ale čo sa týka koncertov, tak to sú tie najkľúčovejšie dni. Hráva sa hlavne piatky a soboty a on robieval v sobotu a v nedeľu ráno. Keby hráme niekde len sto kilometrov od Bratislavy, tak by to ťažko zvládal. Keďže pracuje s hlasom, tak nemohol ani spievať. Bolo to dosť náročné, ale skomplikovalo sa to ešte viac. V práci mu ponúkli pozíciu produkčného a tá mu prakticky zobrala celý týždeň, takže robil sedem dní v týždni. Tak to bolo pol roka, kým si v tom nenašiel také medzierky, aby v tom mohol korčuľovať.

Netrvalo dlho a začali ste skúšať znova. Ako sa to celé začalo dávať dohromady?

Števo: Hlavný dôvod je asi v tom, že sme to robili osem rokov. Chýba nám to.

Dá sa teda povedať, že za tým stáli silné väzby v kapele, ktoré ste nechceli zrušiť? 

Mišo: Človek v podstate bez toho nedokáže byť. Robíme to dlhé roky. Boli sme toho presýtení, tak pauza padla vhod. Po čase si človek uvedomí, že mu to chýba. Na tom sme sa zhodli všetci. Takto sme sa začali znova stretávať a pomaly to skúšame a bavíme sa.

Čo vám dala prestávka za ten krátky čas?

Števo: Poviem za seba, mne určite áno. Mal som čas to celé tak trochu rozanalyzovať, že na ktorých miestach to škrípalo a zlyhávalo. To bolo dobré a mohli sme aj zhodnotiť mnohé veci s odstupom času. Na niektoré veci sa musíš dívať s nadhľadom, aby si v nich videl súvislosti. Toto nám pred tým chýbalo. Nemali sme zdravý odstup. Tým, že sme si dali túto pauzičku, som si uvedomil, kde som mohol pridať alebo ubrať nielen ja, ale aj všetci. V niektorých veciach sme sa zbytočne ponáhľali. Práve teraz sme skúšali v niektorých veciach aj zaexperimentovať a použiť trochu iné prvky. Povedali sme si, že najlepšie asi bude to, keď zostaneme pri tom, čo sme robili doteraz a tie nové prvky tam prídu samovoľne, pretože keď to robíme nasilu, tak sa to na tom odrazí.

Mišo: Ja si myslím, že sme načerpali novú energiu na to, by sme robili niečo ďalšie. Keď sme boli stále v kontakte, tak aj tie nápady boli silené. Teraz sme si oddýchli a myslím si, že keď začneme robiť na nejakých nových veciach, tak to bude oveľa lepšie, ako keby sme to robili v tom čase predtým. Stretávali sme sa denno-denne, celé víkendy sme spolu trávili na cestách, na koncertoch a dá sa povedať, že sme si už liezli aj na nervy. Teraz to bude možno zaujímavejšie.

Kapela Fishing Strip počas jedného z mnohých úspešných koncertov.
Foto: Facebook Fishing Strip.

Vyskytli sa medzi vami úvahy, že by niekto začal hrať už niekde inde alebo sa vydal inou cestou?

Števo: Tieto úvahy tu sú, no zatiaľ boli vedľajšie. Prioritou bol Fishing Strip. Výnimkou bol asi Oto, pretože odišiel. Zo začiatku to vyzeralo, že si chce len vyvetrať hlavu, ale ja som vedel, kde je pravda. Bavili sme sa o tom a povedal by som, že on má trochu iné hudobné cítenie. U nás hral na bicie a tam sa nemohol realizovať tým smerom, ktorým chcel. Teraz je v Anglicku, kde hrá na gitare, spieva a nahráva. Vravel, že keď príde na Slovensko, tak sa tu pokúsi dať niečo dohromady. On bol asi jediný z nás, ktorý takýmto spôsobom odbočil.

Mišo: Ja mám tiež kapelu Beautiful Bastards, do ktorej som prišiel ešte keď som hrával s Fishing Strip. Keď nemám nič iné, tak sa tomu venujem naplno okrem nejakých spoluprác a podobne.

Števo: Sifon má teraz tiež jeden bočný projekt. Ide o zmes bratislavských hudobníkov, kde sú popárované mnohé kapely a volajú sa The Lucifers. Zavolali nás do Čunova, kde bývajú každý rok rôzne akcie. Mohli sme si zahrať s Iné Kafe, Slobodnou Európou a s Lucifermi. Ide o to, že ešte neviem, ako na tom presne sme. My máme trochu problém s tým, že ešte nie sme zohraní. Dosť nás zasiahol Otov odchod. Stále hľadáme bubeníka, ktorý by bol s nami úplne kompatibilný. Máme kamaráta Paťa Semelbauera, ktorý ale počas tých rokov hrával v hardcorových projektoch a to je dosť cítiť zo štýlu hrania. Ak je nejaký bubeník v Nitre, tak sa môže pokojne ozvať a vyskúšame ho. Stále sme otvorení týmto možnostiam.

Spomenul si mi, že máte aj jednu novú pesničku. O čom je?

Števo: Pesnička sa volá Oceán. Je v pokojnejšom tempe a je o láske. Je to vyznanie jedného človeka druhej osobe. Najlepšie bude, keď urobíme nejaký singel. Malo by ísť o túto pieseň. Keď to vypustíme, tak bude zrejmejšie, o čom táto pieseň je. Mne sa páči, pretože je trochu inak postavená ako piesne pred ňou. Keď sa nám niečo podarilo, tak to vieme podľa zázračnej chvíľky, v ktorej sa všetci na seba pozeráme, máme zimomriavky a usmievame sa. Mišino sa vtedy vie tak smiešne usmiať podľa koňa, ktorého sme videli na jednom koncerte. Keď sa niečo podarí, tak Mišo sa takto zasmeje (smiech).

Príde okrem nej aj niečo ďalšie?

Mišo: My sa do toho nejako nasilu nehrnieme. Ideme si zahrať vtedy, keď máme na to náladu. Každý má nejaké nápady a cítime, že by z nás mohlo niečo vyliezť. Tie skúšky však nemáme pravidelne. Berieme to spontánne, keď to príde, tak vtedy si zahráme.

Števo: My sme vždycky riešili skladanie piesní tak, že niekto doniesol nejaký riff. Buď to bolo ono, alebo nebolo.

Mišo: Keď sa usmejem ja, tak vtedy to prejde (smiech).

Števo: Nápady sú, len to netreba moc kombinovať. Mišo mal teraz nejaké riffy, ale keď sme  ich dali nasilu dohromady, tak sme z toho neboli moc nadšení. Čo sa týka textov, tie poväčšine píšem ja s bratom a Sifon. Verím ale, že tie nápady, ktoré máme, sa nejako rozvinú.

Členovia kapely Fishing Strip: Pavol Valach, Oto Paluš, Štefan Valach, Matej “Sifon” Mervart a Mišo Vincúr. Foto: Facebook Fishing Strip.

Aký vzťah má vaša kapela ku cover verziám?

Mišo: Ako Fishing Strip sme hrávali nejaké cover verzie. To bolo skôr zo zábavy a na koncerte pre ľudí.

Števo: My sme to vždy začlenili do playlistu. Kedysi dávno sme aj nahrávali rôzne zábavky, napríklad Dievčatá od Mira Žbirku. Myslím si, že na tie koncerty to patrí, pretože keď príde kapela a nepozná ju celé publikum, tak toto je prostriedok, ktorým sa dajú prelomiť ľady a získať si pozornosť. Keď to ľudia poznajú, tak ich to rozhýbe. Predsa len, keď to počujú v inom prevedení, tak to dokáže byť tomu poslucháčovi sympatické. Na cédečko by sme to asi nedali. Jedna vec je to, že radšej prezentujeme vlastnú hudbu, a druhá vec je tá, že keď už riešime cédečko, tak každá jedna nahratá nahrávka je dosť drahá. Najlacnejšie dobré štúdio zoberie za pesničku dvesto eur. Keď sme naposledy nahrávali cédečko, predali sme dodávku. Celý ten kapitál sme investovali do hudby. To je asi najväčší problém, s ktorým bojujú všetky kapely. Všetci si hneď myslia, že kapely zarábajú veľké peniaze. Keď sme aj niečo na festivaloch zarobili, tak sme si to odložili, pretože sme vedeli, že tie výdavky určite prídu. Keď neskôr prišli, tak sme mali takúto istotu.

Mišo: Ľudia čakajú od kapely ich vlastné pesničky a nie nejaké covery, ktoré už počuli. Ľudia sú jednoducho zvedaví na novú tvorbu.

Myslíte si, že by ste sa mohli s postupom času zamerať aj na iné cieľové skupiny poslucháčov?

Števo: Tento žáner, ktorý hráme, má vyhradenú určitú generáciu, ktorá ho počúva. Ide väčšinou o mladšie a dospievajúce publikum. V podstate možno aj dospelé publikum, pretože kapela Iné Kafe tu vychovala jednu generáciu. Začali hrať pred dvadsiatimi rokmi, takže ľudia, čo boli v tom veku, už trochu odrástli, preto sa stretávame aj so staršími ľuďmi. Mne by bolo sympatické hrať aj pre staršie publikum. Keď som ale v minulosti napísal nejaký text, tak mi nebol vždy odsúhlasený pre to, že sa nehodí do nášho žánru. Rád by som ich v budúcnosti použil, aby nezmizli. Preto by som si možno vedel prestaviť aj iné publikum. Nemyslím si ale, že by sme kvôli tomu mali meniť niečo my. Buď nájdeme spôsob, ako to uplatniť, alebo budeme hrať ešte niekde inde a použijeme to tam. Kapelu nechceme meniť, ľuďom sa to páči a páči sa to aj nám. Som rád, že sme takáto zostava a robíme hudbu tak, ako ju robíme. Napríklad s pesničkou Včera som miloval sme naozaj spokojní. Text oslovil aj starších ľudí. Tým, že vyzrieme my, vyzrie aj to publikum.

Ako by ste teda charakterizovali odkaz vašej hudby?

Števo: Keď sa hovorí o nejakom odkaze, tak ten je založený na textoch. Láska, tá tam je vždy. Boli tam aj nejaké politické náznaky, situácia vo svete.

Mišo: Je to hlavne o tom, čo kto cíti.

Števo: Každá pesnička nesie svojho ducha. Máme piesne, ktoré sú oslavou života a dňa. Záleží na maličkostiach, detailoch, ktoré si človek všimne a potešia ho, keď kráča. Sú aj texty, ktoré sú ťažšie svojou myšlienkou. Písali sme aj o vojnách a mieri. To je hlavne dnes, keď to vo svete opäť rezonuje, kedy by mali byť ľudia súdržnejší a nie riešiť malichernosti, prichádzať o životy za ideály cudzích ľudí.

Čo vás naučila cesta s kapelou od roku 2008?

Števo: V prvom rade mnoho skúseností a sebavedomie, dúfam, že zdravé, ale to nech posúdia ľudia okolo. V tomto nemôžem posúdiť sám seba. Uvedomili sme si, že na začiatku nás ľudia podceňovali a neverili nám, že budeme niekedy niekde hrať. Potom sme začali hrávať festivaly, napríklad Orange summery, potom Dohody. Neskôr prišli väčšie akcie. Hrali sme aj s Iné Kafe, za čo sme dosť vďační, pretože nás zavolali na rôzne koncerty. Minulý rok sme to zabalili práve na takom najlepšom bode, keď sme konečne dosiahli určitú métu. Hrali sme na Topfeste a verím, že sa tam dostaneme opäť. Dalo nám to aj mnoho kontaktov s ľuďmi a priblížili sme sa tak ku svojim snom.

Začínali ste ako malomestská kapela. Čomu vďačíte za to, že je vaše meno známe takmer po celom Slovensku?

Mišo: Treba hrať, hrať a hrať!

Števo: Áno, s tým súhlasím. Mnoho kapiel sa obmedzuje na hranie v blízkom okolí. My sme tiež začali v blízkom okolí, ale zhurta. Najskôr sme si chceli vybudovať istú základňu tu v Topoľčanoch. Potom sme začali hrať v okolitých dedinách. Neskôr sme sa začali rozširovať. Hrali sme aj v ostatných mestách. Vtedy bol dosť rozbehnutý portál Bandzone, na ktorom sa dali dohadovať rôzne výmenné koncerty s kapelami. Hrávali sme preto dosť striedačky. Najskôr sme vybavili koncert u nás, prišli štyri kapely a potom každá z nich niečo vybavila tiež. Nasledovali nejaké turné, potom pomaly festivaly, čo nám otvorilo bránu do Čiech. Tam sme si vybavili výmenný koncert s kapelou Koblížci. Bolo na nás vidieť, že to robíme so srdcom a záujmom.

Mišo: Ja som si na kapelách všimol, že majú niekedy predsudky pred inými kapelami v zmysle, že s týmito hrať nebudeme, pretože urobili toto a toto… Na to netreba prihliadať. Treba brať všetky ponuky, všetky možnosti a prebíjať sa každým spôsobom. Aj keď to trvá dlho, niečo to určite prinesie. Zahráš si s každým. Buď sa spolu zasmejete, alebo si ukážete prostredník.

Števo: Mne sa páčilo, čo mi povedal kamarát z kapely Plus Mínus Hoťo – Práve na takýchto koncertoch si uvedomíš, ako nevieš hrať. Nie je umenie zahrať pre rozvášnený dav, ktorý má už náladu na vysokom stupni, ale rozvášniť menšie množstvo ľudí, ktorí sú strnulí. Vždy bolo ťažké hrať ako prví. Treba možno len povedať publiku to,  čo chce počuť. V tomto sme sa vždy dobre dopĺňali, pretože Sifon je extrovertný typ a on vždy ľúbil hovoriť rôzne humoresky. Na nás je zaujímavá rôznorodosť. My sme každý jeden iný, ale spolu nám to funguje.

Blíži sa festivalová sezóna. Máte už nejaký plán?

Števo: Nie je to tak dávno, čo sme si povedali, že budeme hrávať. Dá sa teda povedať, že sme premeškali lehotu, kedy sme to mohli riešiť. Jediná potenciálna akcia je akcia v tom Čunove. Nevieme ale, či na to kývneme. Potrebujeme toho bubeníka…

Má kapela nejakú predstavu úspechu, ktorú chce dosiahnuť?

Števo: Ja na toto hovorím rád jednu vetu. Moje ambície sú nekonečné… Ja by som si chcel na pódiách zahrať s kapelami, ktoré ma do tohto žánru uviedli. Zahral by som si rád s Blink 182, Green Day, Offspring, Sum 41. Toto sú také moje predstavy. Nebyť týchto kapiel, tak by možno nebola ani naša kapela. Toto bol spúšťač, ktorý nás do toho uviedol. Také boli naše mladícke letá, kedy sme radi robili hlúposti. Bol by som veľmi rád, keby sa nám podarilo stáť s nimi na jednom pódiu a dosiahnuť tak novú métu.

Mišo: Ja v podstate nemám ani nejaké ciele. Ja by som len chcel, aby to fungovalo, aby sme to robili pre radosť, aby sme sa mali radi. Mňa tieto stretnutia napĺňajú. Ideme na koncert, zahráme a zabavíme sa, vypijeme si, zbalíme nejaké babizne (smiech). To je to, čo ma ženie dopredu. Je to môj sen, ktorý si chcem žiť dlhé roky do smrti.

autor: Tibor Habo

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.