Niekto si možno povie, či už toho nie je až príliš. Ekológia, životné prostredie… Klimatická zmena je dávno preč a vystriedala ju klimatická kríza, ktorá nás šetriť neplánuje. Čo so sebou klimatická kríza prináša? Na túto tému sme sa rozprávali s Jurajom Mesíkom.
Vo svetových médiách sa v priebehu tohto roka objavila informácia, že Slovensko a aj zvyšok sveta žije na ekologický dlh. Čo si máme pod týmto pojmom predstaviť a čo tento stav obnáša?
Zjednodušene to znamená, že z prírody čerpáme viac zdrojov, ako dokáže regenerovať. Celý koncept je ale veľmi zavádzajúci, lebo vytvára ilúziu, že na ekologický dlh žijeme tento rok na Slovensku od mája a ľudstvo ako celok od augusta. Lenže na ekologický dlh sme žili aj v minulom roku, aj v predošlom, aj v mnohých ďalších – tvárime sa ale, akoby bol tento dlh vždy prvého januára zázračne vymazaný a začíname s čistým kontom. Skúste niečo také navrhnúť vašej banke: to by sa nakupovalo!
Obhliadnutím sa do minulosti, kedy podľa vás nastal zlom uvedomenia si? Uvedomenia, že je nutné si začať našu planétu skutočne chrániť a naozaj citlivo vnímať to, ako sa k životnému prostrediu pristupuje.
K takému zlomu u drvivej väčšiny obyvateľov Zeme zatiaľ nedošlo a obávam sa, že k nemu nie sme ani blízko. Ľudí, ktorí to skutočne chápu a snažia sa podľa toho správať, je pár percent – zvyšok horlivo nakupuje, cestuje, užíva si radosti života na ekologický a často aj finančný dlh. To, čo robíme – napríklad v podobe ekologických zákonov a politík – je zatiaľ prevažne kozmetického charakteru, len aby sme, preboha, neublížili konzumu!
Varovania vedcov a odborníkov, že ľudstvo sa uberá v oblasti ekológie zlým smerom, prichádzali už v 60-tych rokoch minulého storočia, no tieto výstrahy akoby neexistovali. Neboli to práve politici, ekonómovia, ale aj médiá, ktorí tieto varovné signály hrubo ignorovali?
Boli, všetci svorne. Bolo a dodnes to tak je pohodlné. Politici žijú z hlasov voličov, najviac ich dostanú tí, čo voličom najviac a najpresvedčivejšie nasľubujú. Médiá žijú z reklamy, najlepšie zarobia tie, čo jej predajú najviac. Ekonómovia sú – česť pravzácnym výnimkám – úplne mimo a žijú vo svojom umelom svete.
Prečítajte si aj: Nádej na lepší vzduch, alebo ako koronavírus mení životné prostredie
Svetové mocnosti a politici v poslednom období zavádzajú množstvo regúl, noriem a zákonov, ktoré majú pomôcť chrániť naše životné prostredie. Napriek tomu je devastovaných čoraz viac ekosystémov. Sú legislatívne opatrenia podľa vás dostatočne efektívne, resp. do akej miery majú vplyv na riešenie ekologických problémov?
Ako som už poznamenal, sú to – napríklad zoči voči zmenám klímy, vymieraniu druhov, devastácii lesov či pôd – všetko kozmetické zákony a opatrenia. Hlavnou motiváciou veľkej väčšiny politikov – a v demokraciách rozhodujú väčšiny – je dostať sa k moci a udržať sa pri nej tu a teraz, nie riešiť otázky, čo tu bude o päť či dvadsať rokov a ako budú žiť ich deti. Ale politici robia len to, čo vidia na očiach svojich voličov. Výnimky sú vzácne ako šafran.
Niektoré hlasy hovoria, že sú to konzumná spoločnosť, rýchla doba, ekonomická súťaž či množstvo iných argumentov, ktoré sú príčinou toho, v akom stave je naša planéta. Iní zasa hovoria, že skôr ide o ľahostajnosť, ego, aroganciu a ľudskú hlúposť, ktoré nás priviedli až do tohto bodu. Kde by ste príčiny a dôvody hľadali vy?
Je to kombinácia všetkých týchto faktorov. Priemerné IQ spoločnosti je 100. To nie je dosť na pochopenie zložitejších procesov v prírode ani v spoločnosti. Všetci sme od narodenia indoktrinovaní (snaha o nekritické prijatie nejakých názorov, pozn. red.) – nazvime to akulturáciou (prenos kultúr medzi skupinami, pozn. red.) – k tomu, aby sme verili určitým mýtom. Kmeňovým, národným, náboženským, technologickým, rôznym. Svet potom vidíme primárne cez prizmu týchto mýtov, nie cez vedecky poznanú realitu, ktorá je, mimochodom, oveľa zložitejšia a rozporuplnejšia ako mýty, ktoré vysvetľujú svet pôvabne jednoducho a jednoznačne.
No a pod tým všetkým je biologická podstata druhu Homo, ktorému dal Linné v hlbokom omyle prívlastok sapiens (človek rozumný, pozn. red.). Jej súčasťou je napríklad aj to, že sme skupinové a prísne hierarchické primáty pudovo hnané k zápasu o sociálny status.
Gorilí samec ho dosahuje búchaním sa do pŕs a ľudia veľkými autami, selfíčkami pod palmami alebo na jachtách a exotických letiskách… Teda demonštrovaním, čo všetko mám, a čo všetko si môžem dovoliť. Na to potom priaznivo reagujú príslušníci a príslušníčky opačného pohlavia. Vystúpiť z toho je veľmi ťažké, pre väčšinu nemožné.
V enormnej miere prispievame k častým prírodným katastrofám a výkyvom počasia. Všetko je to zapríčinené zmenami klímy a globálnym otepľovaním, ktorých autormi sme my sami. Aká cesta vedie k tomu, aby sme trend otepľovania klímy zastavili?
Rast teploty na Zemi bude pokračovať, aj keby sme teraz urobili všetko, čo vieme, že by sme mali urobiť. Čiže rast teploty nezastavíme. Mohli by sme ho ale aspoň spomaliť a dosiahnuť to, že teplota nevystúpi do úrovní nezlučiteľných s prežitím civilizácie, prípadne ľudského druhu – mnohé iné druhy sme pritom už odsúdili na smrť.
Myslím, že naša jediná šanca dosiahnuť to spočíva v nových technológiách, pretože dobrovoľne sa uskromniť – čo by bola najjednoduchšia a najrýchlejšia cesta, keby bol homo naozaj sapiens – je u drvivej väčšiny ľudí nepriechodné. Sme ale v pretekoch s časom a či tu skôr budú masovo dostupné technológie, ktoré nám dajú šancu, alebo sa skôr zničíme, je otvorená otázka. Vaša generácia bude vedieť odpoveď na ňu lepšie, ako viem dnes ja.
Prečítajte si aj: Klimatické zmeny, odlesňovanie, lesné požiare. Ekologické katastrofy neobchádzajú ani najväčší dažďový prales sveta
Množstvo ľudí ekológiu a ochranu životného prostredia vníma ako niečo, čo je dobrovoľné. Akým spôsobom možno efektívne vštepovať procesy ochrany životného prostredia ľudom? Je možné začať už v mladom veku, povedzme u detí?
Áno, do istej miery sa to dá, ale náš vzdelávací systém aj rodiny v tom žalostne zlyhávajú. Druhá zložka by preto mala byť cez ekonomický tlak – dane za palivá, poplatky za odpady a podobne. Ani to štát nerobí, lebo politikov volia ľudia, ktorí v zásade chcú žiť lacno a bez komplikácií.
Čo hovoríte na takzvané klimaštrajky. Je to podľa vás dobrý spôsob, ako bežným ľudom a možno i politikom ukázať, že ochranu našej planéty nesmieme ignorovať?
Vítam ich, aj keď ešte len uvidíme, či odznejú ako módna vlna, alebo sa pretavia do systematického dlhodobého tlaku mladej generácie na záchranu klímy – či presnejšie, za záchranu života vašej generácie. Pretože Zem nejakú klímu mať bude. Otázka je, či nová klíma bude zlučiteľná s prežitím našej príjemnej civilizácie. V každom prípade je to začiatok existenčného zápasu vašej generácie. Pridajte sa k nemu!
Moderné ekologické trendy prichádzajú aj na Slovensko. Znižujeme spotrebu igelitových tašiek rôznymi alternatívami, vznikajú bezobalové obchody, kaviarne nalievajú kávu do šálok zákazníkov alebo sa predáva oblečenie z druhej ruky. Sú aj toto malé krôčiky k ekologickej prosperite?
Obávam sa, že sú to všetko len milé kozmetické úpravy, feel-good aktivity. Čosi ako liečenie rakoviny vodou zriedenou s vodou. Sú fajn, ale nesú riziko, že u časti ľudí vytvoria ilúziu, že oni už niečo robia.
Vo vašej knihe Listy Nanukovi spomínate aj myšlienku toho, že mladí ľudia stoja pred radikálnou zmenou života v spoločnosti. V skratke, o akej zmene presnejšie hovoríme? Ovplyvní táto zmena bežný deň mladého človeka?
Listy Nanukovi nedávno vyšli, ale vaša otázka je námet na ďalšiu knihu. Tú mimochodom píšem a pracovne sa volá Generácia apokalypsy. Moja hypotéza je, že vaša generácia – a generácia Nanuka, môjho najmladšieho, dvanásťročného syna – bude žiť v apokalyptickej dobe otrasov, aké ľudstvo nezažilo snáď od čias, keď pred 73-tisíc rokmi vybuchol supervulkán Toba a naši predkovia skoro vyhynuli. Len vtedy boli populácie druhu homo rádovo v státisícoch, maximálne niekoľko málo miliónov jedincov a dnes je nás 7,6 miliardy. Viem si predstaviť množstvo scenárov, ako apokalypsa prebehne a veľa bude záležať aj od toho, ako prezieravo alebo naopak ľahostajne sa budú správať konkrétni ľudia, vrátane vás. Len ešte optimisticky upresním, že apokalypsa nie je presne to isté ako armagedon.
Možno trocha na zamyslenie. Je podľa vás možné zmeniť stav našej planéty, ak sa nezmení zmýšľanie ľudí? Vyzerá to totiž tak, že tieto dva fenomény, akými sú ľudská ľahostajnosť a zároveň inteligencia, sa navzájom negujú.
No my ho meníme bez najmenšieho zamyslenia – doviedli sme Zem do stavu klimatickej krízy, prebieha šieste masové vymieranie druhov, prakticky na celej planéte degradujeme pôdy, drancujeme zdroje vody, lesy, oceány… Ale vaša otázka smeruje asi k tomu, či môžeme tieto trendy zastaviť bez zmeny myslenia ľudí. Nie – ak nezmeníme svoje myslenie a správanie, procesy, ktoré rozpútali generácie v 19. a 20. storočí, tú vašu s najväčšou pravdepodobnosťou zomelú a vaše životy obrátia na nepoznanie.
Juraj Mesík dlhé roky pôsobí ako aktivista a analytik globálnych trendov a rizík. Je však aj otcom troch detí a dobre si uvedomuje, aké bremeno sa na generáciu jeho detí a vnukov prenáša.
Absolvent Lekárskej Fakulty Univerzity Komenského v Martine bol aktívny už v jeho študentských časoch. Pôsobil v organizácii Ekotrend, ktorá bola neskôr rozpustená Štátnou bezpečnosťou. V rokoch 1989 až 1991 bol predsedom Strany zelených, ktorú aj spoluzakladal.
Neskôr bol riaditeľom nadácie Ekopolis, v rokoch 2003 až 2008 pracoval aj ako špecialista v Svetovej banke vo Washingtone. Podieľal sa na viacerých zahraničných projektoch v rozvojových krajinách, ako Keňa, Tanzánia, Moldavsko alebo Thajsko. Vďaka svojej práci sa stal držiteľom viacerých medzinárodných ocenení.
O svoje poznatky z oblasti ekológie sa delí aj prednášaním na univerzitách. Publikuje takisto analytické články a je autorom troch kníh (Obor a trpaslík: Slováci, Česi a perspektívy Afriky, Posledné Impérium – Texty o agónii Ruska, Listy Nanukovi).
Titulná fotografia: osobný archív Juraja Mesíka
