Herný priemysel patrí k najvýnosnejším na svete. Je jedným z odvetví, ktoré sa koronakríze prispôsobili najlepšie. „V zahraničí sú hry pod sekciou kultúra. Prečo o nich u nás neinformujú rovnako ako o filme či hudbe, je otázne,“ vraví šéfredaktor herného portálu CentrumHer.eu Lukáš Kanik.
Ako ste sa dostali k hernému portálu CentrumHer.eu?
Kedysi dávno som začal písať pre tento český magazín, neskôr hlavný administrátor a majiteľ prestal mať na web čas. Tak som ho za pár eur odkúpil a začal budovať značku. Dnes máme fajn komunitu a známosti v štúdiách aj u vydavateľov. Celkom sa nám darí.
Ako sa vám podarilo vybudovať vzťahy so štúdiami či s vydavateľmi? Kedy vás začali brať vážne?
Pre vydavateľov a vývojárov je dôležitý dosah. Pozerajú sa najmä na čísla – aká je návštevnosť, komunita na sociálnych sieťach. Ale vzťahy sa dajú budovať len osobne, preto nám veľmi pomohla aj účasť na svetových eventoch a výstavách. Chodíme do Nemecka na GamesCom a do Los Angeles na E3, čo sú najprestížnejšie výstavy hier na svete. Tam sme sa osobne zoznámili s ľuďmi, s ktorými roky komunikujeme len cez e-maily. Aj tak sa dajú budovať vzťahy a nadviazať skvelé kontakty.
Keď idete na tieto eventy, máte z toho nejaké výhody, že vám niečo platia, alebo tam idete čisto na vlastné náklady?
E3 v USA je zameraná na novinárov a novinárska akreditácia znamená voľný vstup. Bežný človek za lístok zaplatí niekoľko stoviek dolárov. Cestovné náklady si však hradíme sami. Výhodou sú potom samotné výstupy – exkluzívny pohľad na miesta, kam sa bežný čitateľ od nás nedostane. Nejde len o fotky, videá a live streamy priamo z miesta, ale prinášame aj dojmy z hier, ktoré vychádzajú až o rok či dva. Takýto exkluzívny obsah nám potom priláka ďalších ľudí na web.
Prečítajte si aj: Videohry: Fenomén, ktorým sa dá uživiť, ale aj sa dostať do svetových metropol
Koľko herných webov zo Slovenska či z Čiech na takéto výstavy chodí?
Boli sme na eventoch, kde boli pre celé Slovensko dve miesta a my sme mali jedno z nich, napríklad na tlačovej konferencii PlayStation. Zhruba tri slovenské herné redakcie chodia na svetové akcie pravidelne, v Čechách to je viac. Tých herných webov tam je podstatne viac a sú viac podporované.
Viac podporované sponzormi?
Veľkými mediálnymi spoločnosťami. Napríklad český Eurogamer je celoeurópska mediálna sieť, svoj herný web vlastní takmer každý veľký mediálny dom. U nás je to podobne. Buď máte herný web, ktorý patrí pod mediálnu či internetovú spoločnosť a tým sa mu dostáva aj veľká pozornosť, alebo to robíte ako hobby. V druhom prípade si väčšinu nákladov hradíte z vrecka.
Na zahraničných weboch je bežne vidieť aj sekciu hry. Napríklad ju má aj úplne mainstreamový Guardian. U nás tomu tak nie je, o hrách sa veľa článkov nepíše na bežných weboch. Je na Slovensku hranie stále považované len za zábavku pre tínedžerov? Ako je to v porovnaní s Českom?
The Guardian má sekciu hry v kategórii kultúra, hneď vedľa filmu, hudby a umenia. Pretože v zahraničí sú správy z herného priemyslu úplne normálne. Na Slovensku si presne tieto mediálne domy kupujú alebo zakladajú extra herné portály, aby boli správy o hrách len na hernom portáli. Prečo o hrách neinformujú rovnako ako o filme, hudbe, či inom umení aj u nás, je otázne. Na druhej strane, pravidelne informujú o filmových premiérach, hudobných koncertoch či rôznych eventoch, ktoré sú oproti tým herným oveľa menšie.
V Čechách je herný priemysel a informovanie o ňom na úplne inej úrovni. Tam si herných vývojárov volajú do televízie, aby ich vyspovedali ako sa im darí. Možno je to aj tým, že v Česku vznikajú celosvetovo úspešné a uznávané hry. Naše médiá o hernom priemysel neinformujú aj napriek tomu, že ide o biznis väčší ako filmový a hudobný dokopy, dokonca nezverejňujú ani oficiálne správy Slovenskej asociácie herných vývojárov.
Na Slovensku teda tomu tak nie je? Ak sa chce Slovák uplatniť ako vývojár, musí ísť do zahraničia?
Momentálne to vyzerá tak, že ak chce Slovák spraviť úspešnú hru, musí ísť do zahraničia alebo robiť pre zahraničného vydavateľa. Tu doma vzniká množstvo projektov, o niektorých píšu vo svete. U nás o nich píšu len herné weby. To znamená, že človek, ktorý na herné weby nechodí, sa o nich nedozvie. Slováci hry robiť vedia, majú dobré nápady, štúdií je tu kopec, o prácu núdza nie je. Ale polovica úspechu hry je marketing a tam niekde to zlyháva. Financie a skúsenosti ľudí, to je už individuálne u každého štúdia. Ale čo počúvam, tak peniaze počas vývoja nie sú problém. Horšie je hru predať a získať komunitu hráčov.
Prečítajte si aj: Vzdelávať sa môžete doma a zadarmo. Grow with Google Student Ambasádorom projektu je aj študent UKF
Čím to podľa vás je, že u nás je také ťažké ju predať?
Snažiť sa predať hru na Slovensku je nezmysel. Všetci preto mieria na zahraničný trh. Dokonca mnoho slovenských vývojárov do svojich hier ani nedáva slovenčinu. Dôvod? Na Slovensku predajú tak málo kusov, že sa im nevráti ani suma za slovenský preklad. Ale je to pochopiteľné, sme veľmi malý trh. Malá krajina a ľudia stále nie sú zvyknutí kupovať hry. Aj keď za posledné roky sa predaje výrazne zvýšili. Trochu to súvisí aj s platmi, ceny nových AAA hier (hry s veľkým počtom vývojárov a veľkým rozpočtom, pozn. red.) na konzoly sa pohybujú okolo 60 eur a rakúske platy zatiaľ nemáme. Tam tie hry stoja rovnako.
Vrátim sa k tomu, čo som načrtla. Berie sa teda u nás hranie stále skôr ako taká zábavka pre tínedžerov?
Áno, momentálne prevláda generácia rodičov, ktorí hovoria: Nehraj sa toľko ako malé decko. Ale nastupuje generácia ľudí, ktorá na hrách vyrastala. Keď táto generácia bude mať deti, hry budú bežnou súčasťou života, ako je tomu vo vyspelých krajinách.
Priemerný vek hráča v USA je 36 rokov, u nás by to bolo o 10 až 15 rokov menej (na základe štatistík, ktoré máme k dispozícii). Hry vo svete bežne hrajú aj ženy a na profesionálnej úrovni, niektorí dôchodcovia dokonca streamujú na Twitchi (veľká streamovacia služba, pozn. red.). U nás si to neviem vôbec predstaviť.
Čiže keď ste mali okolo dvadsiatky, tak ste počúvali, že z toho vyrastiete?
Na základnej som počúval, že keď pôjdem na strednú, už nebudem mať čas hrať hry. Na strednej som začal hrať hry aj písať pre web. Tam som počúval, že keď pôjdem na vysokú, už nebudem mať čas hrať hry. Na vysokej som začal cestovať na herné výstavy. A poznám ľudí, čo stále hrávajú hry aj s rodinami, deťmi. Z toho sa nedá vyrásť, buď vás to prestane raz baviť, ako akýkoľvek iný koníček, alebo sa budete tešiť na dôchodok, ako budete hrať aj vo vysokom veku.
A kde je podľa vás hranica závislosti? Poznáte aj ľudí, čo už sú závislí?
Prípad závislosti na videohrách som na Slovensku zatiaľ nezachytil. Ak sa dieťa nevie odlepiť od hry, ešte to nie je závislosť. V Číne je však vysoká miera závislosti, ľudia tam utrácajú peniaze v herných kaviarňach, niektorí tam dokonca prespávajú. Tamojšia vláda sa to preto snaží hry regulovať, napríklad pre deti zavádzajú denný časový limit, ktorý pri hre môžu stráviť.
Prečítajte si aj: Bloger Jakub Goda: Nie je cenzúrou, ak niekto odmietne predávať antisemitský časopis
Kde je teda miera závislosti, ak to nie je o tom, že dieťa sa nevie odlepiť od hry?
V prípade dospelých je to moment, keď hry výrazne zasiahnu rodinný rozpočet alebo prispejú k rodinným problémom – presne ako pri gambleroch, teda ľuďoch so závislosťou od automatov. U detí, asi každý rodič musí zvážiť, či za zlý prospech v škole môžu hry, alebo je to jednotkár, ale pri hre sedí päť hodín denne. Naozaj nepoznám prípad, keď by rodič vyhľadal pre dieťa pomoc psychológa, pretože veľa hráva hry. Na Slovensku zatiaľ vládne zdravý pomer medzi hrami a hraním sa von.
Nedávno som čítala rozhovor s človekom z herného priemyslu a hovoril, že veľa rodičov si povie, že dieťa sa iba tak hrá. Až do momentu, kým prvýkrát nedonesie domov za to hranie sa peniaze. Ako sa z bežného rekreačného hráča stane profesionál?
Spôsobov, ako si za hranie privyrobiť, je niekoľko. Ten najjednoduchší je začať streamovať. Ľudí, ktorí sledujú hranie ostatných, je čím ďalej tým viac. Hráči môžu takisto točiť rôzne videá, montáže, návody, či zaujímavosti, na čom sa dá zarobiť tiež. Niekoľko najznámejších slovenských influencerov sa stalo influencermi preto, že začali hrať hry. Profesionálne sa dá hrami uživiť aj v e-športe, už aj na Slovensku a v Čechách existujú ligy a turnaje s odmenami v desiatkach tisíc eur. Vo svete sa tieto sumy šplhajú do desiatok miliónov. A napokon, vývoj hier je kreatívny priemysel. Tvorba hier potrebuje grafikov, programátorov, dizajnérov, testerov, zvukárov a pridružené povolania.
Čo sa týka hrania. Dá sa tým na Slovensku či v Česku uživiť?
Youtuberi a streameri dokazujú, že áno. Ale budovanie samotnej komunity zaberie veľa času, a teda nie je to zo dňa na deň. Každý z nich začínal s jedným divákom, s desiatimi, so stovkou. Uživiť sa dá aj hraním hier, aj vytváraním hier, akurát nie v takom rozsahu, ako je to vo svete.
Ako sa dá dostať do herných líg? Treba na to niečo splniť?
Keďže ide o tímové hry, v zásade stačí zostaviť tím, prihlásiť sa do konkrétnej súťaže a vyhrávať kvalifikačné kolá. Peniaze sa rozdávajú až vo finálových kolách. A stať sa na Slovensku jedným z najlepších na svetovej úrovni nie je jednoduché. Naše profesionálne tímy trénovali roky, zháňali sponzorov a budovali imidž. Je to tak v každom športe.
Čiže ak sa chce Slovák dostať na svetovú úroveň, resp. tí, ktorí už na nej sú, tak majú tú možnosti skôr iba tým, že sa dostanú do zahraničných tímov?
Dostať sa na svetovú úroveň e-športu, to je rovnaký postup ako vo futbale. Musíte sa prebojovať najnižšou ligou, aby si vás všimli sponzori a súťaže. A aby si vás všimol svetový tím, ktorý na svetovej lige súťaží, musíte mať už naozaj dobré meno a odmakané. Ktokoľvek môže hrať svetovú ligu a zarábať veľké peniaze, ale chce to roky trénovania a vyhrávania.
Aj e-šport turnaje sa hrávajú v arénach a na štadiónoch pred obrovským publikom a takéto finálové zápasy teraz nie sú možné.
Klasické športy na niekoľko mesiacov kvôli koronakríze postáli. Nehrali sa ligy ani turnaje. Dialo sa niečo takéto aj v e-športe?
Áno, okrem toho, že mnoho výstav bolo zrušených, alebo prešli do online režimu, zasiahlo to aj elektronické športy. Najväčší turnaj – The International 10 – sa mal konať ešte v lete, preložili ho na budúci rok. Na tomto konkrétnom turnaji sa hrá o 40 miliónov dolárov, čo je viac ako vo futbalovej Lige majstrov. Aj e-šport turnaje sa hrávajú v arénach a na štadiónoch pred obrovským publikom a takéto finálové zápasy teraz nie sú možné. Menšie online turnaje sa hrávajú bez zmeny a vysielajú sa naživo.
Pri klasických športoch sa prešlo k tomu, že sa jednoducho hralo pred prázdnymi tribúnami, prípadne len so zopár stovkami fanúšikov rozmiestnenými po celom štadióne. V e-športe by to nebolo riešením?
Podľa mňa je nezmysel prenajímať si celý štadión na e-športový turnaj, aby tam bolo pár stoviek divákov. V klasických športoch tieto tribúny a štadióny patria väčšinou klubom, tak je to pochopiteľné.
Prečítajte si aj: Byť nezávislým divadelníkom je ako večerať štvorchodové menu, hovorí členka Divadla NUDE
A čo produkcia hier? Ovplyvnilo toto obdobie vývojárov?
Vývoj veľkých hier prebieha klasicky v štúdiu, kde pracujú desiatky až stovky vývojárov. Mnohé štúdiá prešli kompletne na home office, grafici, programátori, animátori aj dizajnéri robia z domu. Mítingy prebiehajú online. Horšie je to pri nahrávaní motion capture – pohybov do hry, a točenie scén či nahrávanie hudby.
Česká filharmónia v Brne nahrala soundtrack do hry Mafia tak, že niektoré nástroje nahrali počas jedného sedenia a ďalšie počas druhého. Museli totiž dodržať maximálny počet osôb v miestnosti a rozostupy. Herný priemysel je dokonalou ukážkou veľmi rýchlej adaptácie na COVID-19 situáciu a preto ako jeden z mála krízou vôbec neutrpel. Menšie problémy sa objavili počas distribúcie niektorých hier do predaja – napríklad nefungovali prepravné služby. Firmy to vyriešili posunom dátumov vydania.
Čiže ak sa niektoré hry podarilo vydať s omeškaním, bolo to skôr distribúciou. Samotná výroba netrvala dlhšie?
Určite bola spomalená aj výroba. Moderné hry sa natáčajú ako filmy, kamerami v štúdiu. O dabingu a hudbe nehovoriac. Verím tomu, že či už presun ľudí na home office, tak aj počet nakazených mohol ovplyvniť samotný proces vývoja. V hernom priemysle je všetko plánované natesno a odklady hier boli tento rok úplne bežné. Ale samotný biznis to nezasiahlo, žiadne štúdio nemuselo kvôli tomu zatvoriť svoje brány.
A čo sa týka predajnosti hier, tá utrpela? Mali štúdiá nižšie zisky?
Práve naopak. Keďže bolo zatvorených mnoho kamenných predajní s hrami, ľudia si začali viac kupovať hry v digitálnej podobe. Väčší podiel tak išiel platforme a nemuseli sa o zisk deliť s predajňou. Vďaka tomu drvivá väčšina vydavateľov hlásila zvýšené predaje hier a nárast ziskov. Prispela k tomu aj povinná karanténa na jar tohto roka, ľudia trávili doma viac času. Kupovali si nielen nové hry, ale investovali aj do starších rozohraných hier. Karanténa rozhodne hernému priemyslu prispela k lepším ziskom. Napríklad vydavateľ Activision zarobil 1,4 miliardy dolárov na hre, ktorá je zdarma. Za tri mesiace. V rovnaký štvrťrok roku 2019 to bolo štyrikrát menej.
Na hre, ktorá je zdarma? Čím tieto veľké zárobky dosahujú?
V prípade Activisionu je to značka Call of Duty. Najznámejšia strieľačka vo svete v marci tohto roka dostala režim battle-royale, ten je stvorený pre tímovú hru. Tento režim je zdarma na stiahnutie, za päť mesiacov si ho stiahlo 75 miliónov ľudí. No a z týchto 75 miliónov ľudí sa určite nájdu takí, ktorí si v tejto hre zaplatia za extra obsah.
Hoci hra je zadarmo, vždy je v nej nejaká forma spoplatnenia obsahu, väčšinou ide len o kozmetické veci pre herné postavy. Najlepšie na tom je, že takmer každý dolár utratený v hre ostáva vývojárom. Hovorí sa tomu mikrotransakcie – drobné platby za bonusový obsah. Rovnakým fenoménom je aj iná hra – Fortnite, dostupná zdarma snáď na všetkých platformách. Aj vo Fortnite nájdeme tonu mikrotransakcií, ktoré štúdiu vynášajú miliardy ročne.
Takže sa dá povedať, že hernému priemyslu koronakríza aj trocha pomohla…
Pomohla, čo sa predajov týka, ale neviem, či to stojí za tie organizačné starosti. Ale aspoň si vývojári, podobne ako učitelia v školstve, vyskúšali prácu na diaľku. Možno to prinesie efekt aj do budúcnosti.
Na webe píšete veľa recenzií. Ako to funguje? Posielajú naďalej vývojári hry v rovnakom rozsahu aj napriek kríze?
Vývojári naďalej vydávajú hry v rovnakom rozsahu, takže o novinky na trhu nie je nikdy núdza. Je jeseň, pred Vianocami vychádza najviac hier a tento rok aj dve nové konzoly – PlayStation 5 a Xbox Series X. Rozhodne tak nebudeme mať núdzu o nové hry na recenzie (smiech).
Čiže to zrejme nefunguje ako napríklad v prípade divadiel či kín, ktoré boli často nútené spolupráce s menšími médiami zrušiť…
Ak máte na mysli predstavenia, o ktorých potom tieto médiá písali na svojich stránkach, tak to zmysel dáva. Načo promovať niečo, čo nemôžu predať? V prípade herného priemyslu, predaj nebol nijako zasiahnutý a vývojár aj vydavatelia potrebujú svoje produkty promovať. A na to slúžia naše stránky. Preto sa takto oblúkom vrátim až na úplný začiatok – ak chcú byť u nás úspešné slovenské štúdiá, musíme ich promovať.
Čo by teda podľa vás pomohlo, aby o slovenské hry bol väčší záujem aj na Slovensku?
Ak už nechcú o svetovo úspešných hrách písať slovenské médiá, mali by písať o slovenských hrách, aby sa stali svetovo úspešnými. Propagácia domáceho herného priemyslu je dôležitá, vznikajú tu skvelé firmy plné nadaných vývojárov. Kto vie, možno budú slovenské herné štúdiá v budúcnosti zamestnávať stovky ľudí.
Lukáš Kanik je šéfredaktorom portálu CentrumHer.eu. Tam začal písať v roku 2009 ako sedemnásťročný. O dva roky neskôr ho odkúpil a stal sa jeho šéfom. Píše o hrách a so svojimi spolupracovníkmi natáčajú aj podcasty. Cez prácu na portáli sa dostal na herné výstavy GamesCom v Nemecku či na E3 v Los Angeles.
Titulná fotografia: osobných archív Lukáša Kanika
Písanie je mojou záľubou i prácou. Deň si neviem predstaviť bez šálky kávy. Vo voľnom čase najradšej pečiem alebo cvičím. Najtypickejšia je pre mňa charakteristika večný nevyliečiteľný optimista. 🙂