V čase, kedy sa hoaxy a konšpirácie šíria internetom rýchlejšie než kedykoľvek predtým, je boj s nimi čoraz náročnejší. Existujú však ľudia, ktorých to neodradilo a naďalej venujú svoj čas tomu, aby odhalili pravdu a ukázali ju ľuďom. Jedným z nich je aj bloger Jakub Goda, ktorý má na svedomí obmedzenie predaja konšpiračného časopisu Zem a vek.
Kedy ste po prvý raz začali vnímať rastúci vplyv hoaxov a konšpirácií na spoločnosť?
Po parlamentných voľbách 2016. Do parlamentu sa vtedy dostali kotlebovci či Kollár a nikto to nečakal. Spočiatku sa všetci venovali tomu, že je to vplyvom korupcie, vtedajšej vlády či ekonomickej situácie v regiónoch. To je síce asi tiež časť vysvetlenia, ale ja som si všimol aj významný nárast scény dezinformačných stránok, a to najmä pomocou Facebooku a sociálnych sietí. Dali hlas stranám, ktoré by inak mali problém dostať sa do štandardných médií, pretože boli fašistické a extrémistické. Takto im však pomohli šíriť ich posolstvá a vďaka tomu do veľkej miery získali taký výsledok vo voľbách. Najviac som si teda ich vplyv uvedomil vtedy, cítiť ho bolo ale už aj predtým. Najmä počas migračnej krízy alebo počas krízy na Ukrajine. Mám pocit, že u nás to najviac začalo v roku 2014 až 2015 a vo svete už okolo roku 2013.
Prečo to vo svete začalo skôr?
Súvisí to najmä s jednou technickou vecou. Facebook bol pôvodne sociálna sieť, kam ľudia pridávali fotky z dovoleniek a podobne. Lenže potom zaviedli tlačidlo share, teda zdieľať. Pôvodne tam nebolo a spôsobilo malú revolúciu. Ľudia začali zdieľať správy, na čo zareagovali spravodajské portály. Vznikli však aj rôzne nové spravodajské portály, ktoré boli postavené na viralite. Práve to pomáha šíreniu negatívneho obsahu. 2013, teda rok, kedy sa začalo zdieľať, bol podľa mňa rok, kedy sa pokazil internet. K nám to prišlo v rokoch 2014 až 2015.
Prečítajte si aj: Keď polícia stratí trpezlivosť: Hoaxy a podvody odhaľujú podvodníkov slovenského internetu
Prečo ľudia vôbec čítajú také články? Čo ich zaujíma na konšpiráciách, prečo sú také populárne?
Ja sa tomu ani nečudujem. Je to „cool“, je to zaujímavejšie než čítať si na normálnom spravodajskom denníku, že nezamestnanosť klesla o 0,2 percenta či o stratifikácii nemocníc. Tomu nikto ani nerozumie. Oveľa zaujímavejšie je prečítať si o tom, že v skutočnosti celý svet ovláda pár rodín a všetko je vlastne úplne inak, než si myslíme. Veľké prešpekulované teórie a instantné vysvetlenia fungovania sveta – to je oveľa chytľavejšie než špárať sa v technických detailoch. Okrem toho na sociálnych sieťach výborne funguje nenávisť. S tým konšpiračné teórie súvisia, lebo smerujú nenávisť voči rôznym skupinám. Či už sú to Židia, migranti, Európska únia alebo George Soros, vždy je tam nejaký terč. Aj pri politických kampaniach fungujú negatívne príspevky vo všeobecnosti oveľa lepšie než napríklad rozhovor o programe.
Môžeme teda povedať, že komerčnejšie médiá ako Denník N alebo SME majú nižšiu čítanosť preto, lebo sú ich správy nezaujímavé?
(smiech) Nie celkom. Nie je pravda, že majú nižšiu čítanosť.
Tak povedzme priemerne čo sa týka zdieľaní a interakcií všeobecne.
Je merateľné, že čítanosť majú stále vyššiu než alternatívne médiá. Je pravda, že sa im dezinformačné a alternatívne médiá vyrovnávajú pri najvýbušnejších správach. Pri tých, čo sa naozaj virálne rozmnožia, pri tých vedia byť aj virálnejšie ako tie najvirálnejšie správy zo štandardných médií. Ale nemyslím si, že sú nezaujímavé.
Práveže sú zodpovednejšie v pokrývaní širšieho spektra tém a témy sa nesnažia vyberať na základe virálnosti, ale na základe dôležitosti pre spoločnosť. Keď si pozriem titulku SME, Aktualít alebo Denníka N, je tam naozaj iný výber tém. A s tým to súvisí. Myslím si, že keby chceli, aj dezinformačné médiá by vedeli napísať dobré články o kriminalite migrantov v zahraničí alebo špekulácie o tom, ako veci fungujú. No myslím si, že témy si vyberajú podľa iných kritérií.
(Zdroj: pixabay.com)
Nemôže mať na to vplyv aj fakt, že veľa štandardných médií funguje na princípe predplatného?
To je zaujímavá téma. Podľa mňa to do istej miery môže limitovať dostupnosť kvalitne spracovaných informácií. Je ale otázka, čo by to zmenilo, keby tam predplatné to nebolo. Veľa vecí je stále dostupných. Minúta po minúte aj Aktuality sú zadarmo, na SME je množstvo správ zadarmo. To spravodajské gro je stále dostupné. Preto si nemyslím, že toto je hlavný dôvod. Asi by to nezmenilo základný fakt, a to ten, že určitý typ ľudí proste radšej vyhľadáva správy zo sociálnych sietí. Cez ne sa k nim dostáva iný typ správ, ktorý je pre nich pútavejší.
Hoaxy a konšpirácie sa v poslednej dobe šíria veľmi rýchlo a vo veľkom množstve. Je možné, že toľkou pozornosťou ich priživujeme?
To si do roku 2016 mnohí ľudia aj mysleli. Že sa tomu vôbec netreba venovať a je lepšie ich ignorovať a oni potom vymiznú. Nemyslím, že sa to potvrdilo. Vezmite si napríklad ĽSNS, Líviu z Kultublogu, Hlavné správy, Rostasa alebo Alexa Jonesa zo zahraničia. Oni nevyrástli kvôli tomu, že by im mainstreamové médiá venovali veľkú pozornosť, skôr si myslím, že to bolo naopak. Oni najprv narástli, obsah sa im šíril virálne, až potom sa im začali venovať médiá. Otázkou skôr je, či sme sa im nezačali venovať neskoro. Či sme nemali začať pracovať s ľuďmi skôr a hovoriť o tom, ako funguje Facebook, ako sa takéto veci šíria a že si treba všetko overovať.
Prečítajte si aj: Učiteľ: V posledných rokoch vnímam menší záujem stredoškolákov o to, čo sa okolo nich deje
Spravidla počúvam, že Blaha má toľko pozornosti, lebo sa mu venujú iní, že Lívia má toľko pozornosti, lebo ju zdieľajú na Zomri, ale podľa mňa to bolo chronologicky naopak. Že Blaha začal najskôr písať statusy, ktoré sa na Facebooku šírili úplne masívne, a až potom na to ľudia reagovali. Ja som presvedčený o tom, že aj keby sme ich ignorovali, oni by si veselo rástli ďalej úplne podobne rýchlo. Práve my o tom musíme hovoriť, upozorňovať na to a vyvracať dezinformácie. Proaktívny prístup je nesmierne dôležitý.
Osobne mám pocit, že tieto stránky zažili najväčší rozmach v posledných rokoch. Šírili sa takto vo veľkom konšpirácie už pred rokom 2014? Bolo to v inej forme, alebo to proste neexistovalo?
Existovalo to, Protokoly sionských mudrcov (text vykonštruovaný na šírenie antisemitizmu, fiktívny plán o globálnej nadvláde Židov, pozn. red.) sú už stará konšpiračná teória. Tieto veci máme podľa mňa v sebe. Ľudský mozog má tendenciu vytvárať si príbehy a spojenia aj tam, kde žiadne nemusia byť. Je ťažké akceptovať, že niečo sa mohlo stať náhodou a nemusí to spolu súvisieť. Zmena nastala s možnosťou zdieľať veci na sociálnych sieťach. Všetci ich užívatelia sa stali malými novinármi, ktorí si vyberajú, čo chcú publikovať. Ukázalo sa, že v tomto prostredí sa najviac darí práve konšpiračným teóriám. Je to jedna z najpopulárnejších kategórií správ a šíri sa rýchlosťou, ktorá bola v minulosti nepredstaviteľná. Existovalo to vždy, iba sa zmenila rýchlosť a objem správ.
Prečo majú ľudia tendenciu konšpiráciám uveriť?
Ono to ponúka instantné vysvetlenie obrovských tém. Častokrát ide až o vysvetlenie fungovania sveta, čo je veľmi komfortné. Tá jednoduchosť je veľmi lákavá. Sú témy, na ktorých pochopenie by človek musel mať obrovské množstvo informácií, aby porozumel nuansám vo veľmi komplikovaných konfliktoch sveta. A keď niekto príde a vysvetlí vám tromi vetami, ako to celé niekto zosnoval, ľahko sa to prijíma. Ak to ešte aj cieli na nejakého nepriateľa, ktorý vám bol už predtým nesympatický – Amerika, Židia alebo George Soros, človeka to doslova vnútorne pohladí, že áno, toto je ono! Tá jednoduchosť v kombinácii s emóciou sa ukazuje byť veľmi nákazlivá.
Má význam rozhovor s čitateľom konšpiračných médií? Je vôbec možné presvedčiť ich o nelogickosti konšpirácií?
Podľa mňa do určitej miery má. No ak má niečo pomôcť pri ľuďoch, ktorí si tieto weby dlhodobo čítajú, tak osobný rozhovor. Taký ľudský, ideálne kamarátsky. Najlepšie je, ak sa na niektorých veciach zhodnete a je vidieť, že nie ste z inej planéty, ale mnohé veci máte spoločné. Existujú prípady ľudí, ktorí boli schopní sa prekonvertovať. Napríklad zo zahraničia je známy prípad Američana Christiana Piccioliniho. Bol lídrom extrémistickej skupiny, po zmene názoru sa stal bojovníkom proti nim. Väčšinou je to ale dlhý príbeh, neurobí to jeden rozhovor a už vôbec nie jednoduchá diskusia na internete. Iné to je v online priestore. Tam človek nepresvedčí takýto typ človeka len tým, že mu dá argument v diskusii pod nejakým príspevkom.
Prečítajte si aj: Novinár Milan Pilař: Netreba sa vyhýbať provokatívnym témam
Zmysel to však má skôr pre ostatných, ktorí to sledujú. Pre tých, ktorí ešte nemajú také jasné názory alebo si ich len vytvárajú. Takých je podľa mňa väčšina – nie sú ani predplatitelia Denníka N alebo SME, no tiež nie sú ani hardcore Zem a vek konšpirátori. Väčšina je niekde medzi tým, do diskusií sa nezapája, iba ticho sleduje. Ak tam aj odznie protinázor alebo sa objaví link na vysvetľujúci argument, možno si ho všimnú.
Myslím si, že má zmysel, aby sme preventívne „očkovali“ a upozorňovali ľudí, že niečo takéto existuje. Aby boli pripravení. To sa týka aj starších ľudí. Vidím to napríklad na mojom dedkovi, odkedy som mu založil Facebook, dostáva sa k nemu Blaha a podobní ľudia. Bolo by podľa mňa dobré, ak by sme nových užívateľov Facebooku upozorňovali na to, že je to síce super nástroj, ale treba s ním pracovať opatrne. Nachádza sa tam všeličo, šíria sa tam klamstvá.
Vnímate nejako nárast množstva hoaxov a konšpirácií v období pred voľbami?
Vnímam to, vypichol by som najmä ĽSNS. Oni majú veľmi silnú online mašinériu. Preukázateľne sú spojení s webmi ako Prehľadspráv, Magazin1. Tieto prepojenia zdokumentoval napríklad Vlado Šnídl, novinár Denníka N. Kulturblog je takisto prepojený s Kotlebovcami. Pred voľbami prirodzene zapínajú turbíny, sú aktívnejší a aktívnejší. Ale fungujú tak aj ďalšie strany. My vlastne máme úplne minimálny prehľad o tom, kto čo všetko robí. Ale myslím, že pred voľbami sa všeobecne o politike hovorí viac a šíri sa aj viac dezinformácií a hoaxov.
Ste jedným z tých, vďaka ktorým už tri veľké obchodné reťazce stiahli Zem a vek. Ako sa vám to podarilo?
To je v skutočnosti príbeh o tom, ako niekedy dokáže úplne malá akcia vyústiť do relatívne veľkej reakcie. Prvý bol Peter Hajdin z agentúry Komplot. Napísal na Facebook Tesca, že u nich v predajni videl Zem a vek a že bol z toho šokovaný. Ja som potom napísal na Facebook Billy úplne podobným štýlom – že som tam videl Zem a vek a že ma prešla chuť na nákup. Vymenoval som nejaké dôvody: že šéfredaktor je trestne stíhaný zo šírenia antisemitizmu, že publikuje nebezpečné dezinformácie o zdraví a podobne. A prekvapivo, síce to trvalo pár týždňov, sa ozvali. Povedali, že sa na to pozreli a Zem a vek vylistovali. Ja si to vysvetľujem tak, že nad tým predtým ani veľmi nepremýšľali a toto bol taký drobný impulz. Vtedy sa zrejme zamysleli a vyšlo im, že nevidia dôvod, prečo by mali Zem a vek predávať, keď publikujú takýto typ obsahu. Respektíve to po zhliadnutí reakcií na môj príspevok na Facebooku vyhodnotili tak, že im to naozaj škodí. Podľa mňa už ale nečakali takú protireakciu, aká nasledovala. To, že za tým mnohí videli nejakú veľkú kampaň nebola vôbec pravda. Potom to už bolo relatívne veľké v tom, ako veľmi sa vec medializovala, až sa z toho stala internetová vojna. Ale začiatok bol naozaj úplne jednoduchý.
Prečítajte si aj: Spisovateľka Hrašková: Na politické témy nemám žalúdok
Čo si myslíte o tom, že niektorí tento krok nazývajú cenzúrou?
Cenzúra znamená nejaký oficiálny štátny zákaz predaja napríklad periodika. Toto nebol zákaz nikoho, toto bolo rozhodnutie súkromnej firmy. Podľa mňa to nespadá do významu slova cenzúra. Možno prenesene. Ja to skôr vnímam ako signál, že existuje extrém, ktorý v normálnej spoločnosti nemožno tolerovať. Tam rátam aj reťazce. Do toho sa radí, že ak je niekto trestne stíhaný za antisemitizmus a šíri zdraviu nebezpečné veci, je to niečo, s čím nechceš mať niečo spoločné. Je to niečo, čo nechceš mať ani na pultoch svojej predajne, keď sa chceš hrdiť tým, že si medzinárodná firma s etickým kódexom. Čudujem sa tým rečiam o cenzúre. Lebo ak niekto bojuje za slobodu slova, treba s tým prepojiť aj slobodu názoru týchto reťazcov. Sú to súkromné firmy a majú právo vybrať si, čo chcú predávať. Podľa mňa to je pomýlené vnímanie slova cenzúra. Ak by štát zakázal Zem a vek, tak by to cenzúra bola, ale Zem a vek v skutočnosti stále predáva. Veď sa chvália tým, že im toto celé pomohlo. Neviem, či sa im dá veriť, to si však pozrieme na FinState o rok. Je možné, že nejakí ľudia si ich po tom predplatili na priamo. Ale vzhľadom na to, akí sú z celej kauzy nešťastní, nie som si istý, či im to pomáha.
Okrem toho sa vám podarilo infiltrovať sa do Hlavných správ. Ako vznikol tento nápad? Pred vami to ešte nikto neurobil.
Ešte predtým sme mnohí vyvracali hoaxy a upozorňovali na dezinformačné weby. Bol však problém to rozšíriť pre väčšie publikum. Spravidla to čítali najmä naši pravidelní čitatelia. Preto som premýšľal, ako čo najlepšie ukázať, že to naozaj nie je dôveryhodný zdroj. Zdalo sa mi, že ak by som to zažil na vlastnej koži a poukázal na to z tejto perspektívy, príbeh by bol silnejší a demonštratívnejší pre ďalších ľudí. Čo sa asi aj potvrdilo, lebo sa to stalo virálnym a mnoho ľudí na to reagovalo. Dokonca mi volali z ČT, aby som o tom porozprával. Nehovoriac, že aj samotné Hlavné správy si to prebrali na seba a zareagovali tak, že do svojho článku vložili celý môj text. Šéfredaktor bol nútený ospravedlniť sa. Povedal, že to, čo som predviedol, je niečo otrasné. Že som hrozný človek. Zároveň sa ale ospravedlnil a povedal, že sa pokúsi, aby sa to už neopakovalo. Nastal výnimočný moment – v jednom týždni bol najčítanejším článkom na Denníku N ten istý, ktorý bol najčítanejším na Hlavných správach. Vtedy sa rozrazili steny tých bublín a ľudia mali možnosť získať náhľad do fungovania ich redakcie. Samozrejme, obrovskú väčšinu to nepresvedčilo. Skôr vnímali, že ja som zákerák. No časť ľudí, ktorá predtým Hlavné správy nepoznala, sa o nich takto dozvedela a vopred pochopila, aký je to nedôveryhodný zdroj.
Ako je možné, že vypúšťajú také veľké množstvo neoverených správ?
Už len fakt, že si neoverili ani len identitu človeka, ktorý sa im ozval, podľa mňa symbolizuje ich fungovanie v širšom zmysle. Očividne si ani len nevygooglili moje vymyslené meno, neopýtali sa ma, či som niekedy predtým publikoval, nezaujímali sa o môj background. Podobný prístup uplatňujú aj pri overovaní si zdrojov správ. Veľmi laxný a amatérsky. Tým pádom sa tam dostane naozaj kadečo. Ľudia, ktorí tam píšu, majú zjavne do veľkej miery voľnú ruku. Ja som tam prepašoval úplne vymyslený článok zo satirického webu a oni si ho neoverili. Stiahli to prakticky po celom dni, tiež až keď ich upozornili čitatelia. Takýto prístup nemá nič spoločné s tým, ako by malo akékoľvek médium fungovať.
Jakub Goda pod falošným menom Marek Bakeš kontaktoval šéfredaktora Hlavných správ Róberta Sopka so žiadosťou písať pre web. Sopko bez akéhokoľvek overenia osoby Mareka Bakeša súhlasil. Goda pod týmto menom uverejnil niekoľko článkov, najnezmyselnejší bol však článok preložený zo satirického webu America´s Last Line of Defense. Písalo sa v ňom o novozvolenom moslimskom „majorovi“, ktorý zakázal používať slovo Vianoce. Kompletne nepravdivý text na stránke Hlavných správ zostal 8 až 12 hodín, kým bol stiahnutý.
Máte nejaké rady, ako takýmto stránkam nenaletieť?
Základom je vôbec sa pozrieť, či je pod článkom niekto podpísaný, prípadne si pozrieť ďalšie články z webu, na ktorom ste. Dať si pozor, na čo sa odvolávajú, keď hovoria o nejakých informáciách. Či je tam uvedený zdroj. To sú základné veci, ktoré by si mal človek pozrieť. Zároveň mám pocit, že častokrát ľudia, ktorí takéto články zdieľajú, nie sú ochotní tieto kroky urobiť. Dobrá rada je podľa mňa je, že niekedy stačí jednoducho spomaliť. Netreba sa hneď vyjadrovať, zdieľať každú udalosť, čo sa udeje. Väčšina ľudí nie sú novinári a nemajú povinnosť reagovať na veci rýchlo. Ak sa nechcú pomýliť, pomôže im nebyť takí rýchly na sociálnych sieťach. Keď sa niečo niekde vo svete udeje, či už to je pád lietadla v Iráne alebo nejaký teroristický útok, vo všeobecnosti je dobré počkať, ako sa to celé vyvrbí. Šanca, že sa človek pomýli, je potom oveľa menšia. Mám pocit, že chybou na sociálnych sieťach je naša zbrklosť. Ku všetkému chceme hneď zaujať nejaký postoj a často nevedomky šírime extrémne množstvo vecí, ktoré sú veľmi nepresné až vymyslené.
Jakub Goda sa do širšieho povedomia verejnosti sa dostal po zverejnení článku, v ktorom opisuje, ako pod falošným menom publikoval na Hlavných správach hoaxy. Za svoje blogy v roku 2016 vyhral novinársku cenu a v roku 2017 získal dve nominácie. Vyštudoval ekonomiku, politické vedy a filozofiu v Bratislave a Anglicku. Aktuálne sa venuje boju s konšpiračnými webmi a s dezinformáciami.
Titulná fotografia: Júlia Jánošíková
