Fenomén dezinformácií je v súčasnej spoločnosti čoraz aktuálnejší. Množstvo nepravdivých informácií sa vďaka sociálnym sieťam šíri a ovplyvňuje masy ľudí. Jedným z odborníkov na túto problematiku je novinár Vladimír Šnídl, ktorý sa dlhodobo venuje vyvracaniu hoaxov a dezinformácií.
Vladimír Šnídl vyštudoval politológiu na Univerzite Karlovej v Prahe. Je jedným zo zakladajúcich redaktorov Denníka N. Spolu s ďalšími novinármi sa podieľal na jeho vzniku po tom, ako do vydavateľstva denníka SME, kde pracoval, majetkovo vstúpila finančná skupina Penta. Je autorom knihy Pravda a lož na Facebooku. Okrem dezinformácií sa venuje aj vojenským nákupom a doprave.
Čím to je, že je na Slovensku taká prominentná dezinformačná scéna?
Otázka je, s kým sa porovnávame. S dezinformáciami majú totiž problém aj iné krajiny. Nemyslím si, že v Česku je to výrazne lepšie, v Amerike už vôbec nie. Lepšie to je možno v Škandinávskych krajinách, no v Británii to opäť nie je dobré vzhľadom na výsledky brexitu. Nemyslím si teda, že dezinformačná scéna je špecifický problém Slovenska.
Pýtam sa najmä preto, že na Slovensku má táto téma veľa pozornosti. Pri očkovaní prvého pacienta u nás si pani známa z dezinformačnej scény zložila rúško v priamom prenose na tlačovej besede ministra zdravotníctva. Niečo takéto som v zahraničí nezachytila.
Treba sa opierať o nejaké dáta. Dáta k tomuto zbieral GLOBSEC. Z jeho výskumov naozaj vyplýva, že Slováci sú vo všeobecnosti viac náchylnejší veriť sprisahaneckým teóriám. Ale nie je to nejaké úplné vyčnievanie v rámci východnej Európy. Vo všeobecnosti majú problémy štáty, kde si ich populácia preberá informácie zo sociálnych sietí a kde na to tí ľudia nie sú pripravení. A to je aj prípad Slovenska. Takže problém to nie je národnostný, ale súvisí s fenoménom sociálnych sietí.
To sa aj dlhodobo hovorí, že najlepším priestorom na šírenie dezinformácie sú sociálne siete. Je to tak, alebo sú im konkurenciou napríklad staré dobré reťazové správy v mailoch?
Nie. Je to jednoznačne záležitosť sociálnych sietí. V podstate práve preto sa bavíme o dezinformáciách. Pred desiatimi rokmi sme fenomén dezinformácií a konšpiračných teórií vôbec neriešili. Bola to úplne okrajová záležitosť, ktorá bola obmedzená presne na tieto reťazové emaily. Jej dosah bol obmedzený. O dezinformáciách sa tu bavíme zrejme posledných päť rokov. Prvýkrát sme túto tému otvorili počas vojny na Ukrajine, kedy médiá, konkrétni aktivisti a mimovládne organizácie začali upriamovať pozornosť na fenomén dezinformácií, ktorý v tom čase súvisel hlavne s kremeľskou a prokremeľskou propagandou. A to už bolo v čase, kedy si významná časť Slovákov brala informácie o svete prednostne z Facebooku. Pretože Facebook a čiastočne Youtube poskytujú najväčší priestor na šírenie dezinformácií. O tomto fenoméne teda hovoríme od chvíle, čo významnejšie percento Slovákov začalo konzumovať informácie zo sociálnych sietí a objavili sa konkrétni aktéri, ktorí túto situáciu začali zneužívať.
Prečítajte si aj: Bloger Jakub Goda: Nie je cenzúrou, ak niekto odmietne predávať antisemitský časopis
Hovoríte, že táto situácia trvá roky. Osobne ale nemám pocit, že by sa nejako zlepšovala. Čo robia sociálne siete pre to, aby zabránili šíreniu dezinformácií?
Robia veľmi málo. Skôr sú to také symbolické kroky, aby sa nepovedalo, že nerobia nič. Napríklad Facebook je veľmi citlivý na verejnú kritiku. To znamená že keď sa dostane pod paľbu kritiky, musí sa tváriť, že niečo urobí. Takže nejaké symbolické kroky tu sú. V roku 2017 napríklad zrušil niekoľko kotlebovských stránok. Kotlebovci si od tej doby začali dávať trochu pozor, zámerne hovorím „trochu“, a tú svoju najagresívnejšiu propagandu radšej šíria cez niektoré neutrálne sa tváriace kanály, ako sú napríklad anonymné weby Prehľad správ a Magazín 1.
Ďalší symbolický posun je v tom, že Slovensko už má prvého oficiálneho fact-checkera (overovateľa faktov, pozn. red.), ktorý pracuje priamo pre Facebook. Ten môže vyhodnocovať pravdivosť informácií. Faktom ale je, že Facebook robí veľmi málo. Ja to skôr beriem tak, že pokiaľ nám množstvo dezinformácií prekáža, tak si s tým musíme poradiť v prvom rade my tu na Slovensku, než čakať, že to za nás urobí Facebook. Ten to síce sčasti spôsobil, ale vo svojej podstate iba umožnil ľuďom, aby šírili, čo im napadne. Facebook totiž „blbosti“ nešíri. Šírime ich my. Facebook to trošku podporuje svojimi algoritmami, ale on nediktuje, aby sme tie videá a konšpiračné teórie šírili. S tým si už musíme poradiť sami.
Facebook pomocou spomínaných fact-checkerov označuje nepravdivé informácie v príspevkoch. Nebolo by pre ľudí lepšie, keby ich rovno mazal?
Facebook si môže robiť, čo chce, keďže je to jeho sieť. On si určuje pravidlá používania. To, že máme slovenského fact-checkera, je posun dopredu, ale on väčšinou stihne zareagovať s istým časovým odstupom. Tá informácia sa už stihla dostať k tisícom ľudí. A on ju síce označí za klamlivú, čo jej šírenie spomalí, ale v tom čase už bola škoda napáchaná. Takže aj keby ju zmazal, už je tam časový posun a daný príspevok stihli vidieť mnohí ľudia. Jediný spôsob, akým by sa tomu dalo zabrániť, je, že by Facebook vynašiel nejaké mechanizmy, ktoré by príspevok dokázali zmazať v reálnom čase, v ktorom sa začína šíriť. Ďalej by mohla pomôcť mediálna osveta. Teda snaha vysvetľovať čo najväčšiemu množstvu ľudí, ktorí o to stoja, aby si všímali zdroje informácií a nešírili úplne čokoľvek.
Po prvom zaočkovanom pacientovi na Slovensku písali ľudia na sociálnych sieťach veci typu: „Zaočkovali ho vodou, vitamínom B12, ihla zmizla“ a podobne. Nemohol štát urobiť lepšiu prácu vo vyvracaní takýchto tvrdení ešte pred samotným očkovaním napríklad aj spomínanou mediálnou osvetou?
Aktuálna vláda to rieši najviac v porovnaní s predchádzajúcimi. Ministerstvo zdravotníctva zriadilo tím ľudí, ktorí sa týmto zdravotníckym hoaxom venuje. Za predošlých ministrov sa nedialo vôbec nič. Nejaký posun tu teda je, že sa štát snaží proaktívne komunikovať a hoaxy vyvracať. Existuje aj stránka polície o krotení hoaxov, ktorá je celkom úspešná. Na druhej strane sa tomu nedá celkom predísť. Ľudia s konšpiračným uvažovaním sú už defaultne nastavení tak, že budú veci spochybňovať. Ja si preto ani neviem predstaviť nejaké video, ktoré by im nedalo žiadnu šancu. Pri každej téme si nájdu niečo, čo by spochybnili. A ak už si náhodou nič nenájdu, tak tam niekto napíše, že je to vlastne celé vymyslené. Či by pri očkovaní bola jedna kamera alebo päť, či tam je normálna ihla alebo vyťahovacia, ničomu nebudú veriť. Sú tak proste nastavení. Odpoveď je teda áno, dá sa robiť nejaká osveta, ale práve na sociálnych sieťach sa s tým bojuje ťažko.
Ako sa človek dostane k takémuto prístupu? Poznám viacerých ľudí, ktorí boli kedysi „normálni“ a teraz sú nastavení presne takto.
Ten problém začal už tým, že týchto ľudí nikto nepripravoval na to, ako fungujú sociálne siete. Často sa hovorí o mladej generácii. Ale ja si nemyslím, že najväčší problém je s mladou generáciou. Jednak sa vo viacerých školách už snažia robiť mediálnu výchovu a zároveň mladá generácia je hlavne na Instagrame, ktorý nie je až tak toxický ako Facebook. Tými najväčšími šíriteľmi hoaxov sú z mojej vlastnej skúsenosti tridsiatnici, štyridsiatnici až päťdesiatnici i starší. To je pochopiteľné. Nemal ich kto pripraviť na záplavu dezinformácií, ktoré nájdu na sociálnych sieťach. Nikto im nevysvetľoval, že keď uvidia článok, treba sa pozrieť na to, kto ho napísal, na akom webe vyšiel a že nemajú skúmať iba titulok. Nikto im nevysvetľoval, že je rozdiel medzi tvrdením lekára a medzi tvrdením „jedna pani povedala“. Nikto im nehovoril, že existujú médiá, ktoré si informácie overujú, a že existujú médiá, ktoré sa živia tým, že šíria blbosti. V škole sa to, pochopiteľne, neučili a na sociálne siete prišli nepripravení.
Prečítajte si aj: Učiteľ: V posledných rokoch vnímam menší záujem stredoškolákov o to, čo sa okolo nich deje
Druhá vec je, že na Facebooku platí, že stokrát opakovaná lož sa stane pravdou. Keď stokrát uvidíme nejakú lož, napríklad, že vakcína či 5G siete sú škodlivé, Istanbulský dohovor je niečo zlé, začneme to opakovať. Toto už ale robí Facebook samotný. Keď si všimne, že niekto „lajkuje“ príspevky kotlebovských skupín, bude mu ich prednostne ukazovať. Tak sa mu to dostane pod kožu. Človek prvý či druhýkrát neuverí, no keď tú istú, aj keď nepravdivú informáciu uvidí desiatykrát, začne jej postupne veriť. Okrem toho sú takéto fámy atraktívnejšie než bežné informácie. Radšej uveria tvrdeniu, že vakcína nebola testovaná, s tým totiž súvisí strach, než aby uverili, že prešla všetkými potrebnými testami a je v poriadku.
Ak teda Facebook registruje, že množstvo stránok pravidelne šíri dezinformácie, proruskú propagandu a podobne, prečo ich nezruší?
Facebook sa háji, že on je iba platforma. Necháva preto ľudí šíriť to, čo chcú, a na vlastnú zodpovednosť. Okrem toho Facebook zarába na ľuďoch a na čase, ktorý na ňom strávia. Ak by teda začal blokovať stránky, ktoré sú populárne, išiel by proti svojim ekonomickým záujmom. Sú tu teda dve roviny, ktoré sa bijú: jeho ekonomický záujem a spoločenská zodpovednosť. Facebook nie je firma, ktorá vznikla na to, aby zachraňovala svet, ale vznikla na generovanie peňazí. Na významnejšie krotenie dezinformácií by potreboval buď tisícky fact-checkerov, alebo zásadne prekopať svoje algoritmus, ktorý rozhoduje o tom, čo vidíme na svojom newsfeede. Jednoznačne by ale mohol robiť viac, keby chcel.
Ak teda vieme, že tieto stránky nezmiznú, ako by mala vyzerať naša komunikácia s ich čitateľmi?
Je to veľmi zložité. Spomínanú mediálnu osvetu je možné robiť v školách. Čiastočne sa aj robí. Niektoré školy majú proaktívnych učiteľov, ktorí sa snažia deťom vysvetliť, čo ako chodí. No mediálna osveta u 40-ročného chlapa je zložitejšia. Ja som zmierený s predstavou, že časť tejto populácie zostane žiť v tomto svojom dezinformačnom svete po zvyšok života. Človek, ktorý denne konzumuje dezinformácie, nemá dôvod jednoducho prepnúť a začať si overovať fakty. Stotožňuje sa s predstavou, že všetko je vždy inak, než píšu médiá, a tá predstava ho baví. Jediným riešením je ľudský prístup a ešte niečo, čo u ľudí povzbudzujem – aby sa snažili aspoň trochu vyvažovať informačný svet ich kamarátov.
Nemusí každý z nás vyvracať hoaxy, ale pomôže aspoň občasné prezdieľanie dôveryhodných informácií z overených zdrojov. Napríklad odporúčam lajknúť si nejakú stránku, ktorá vyvracia hoaxy – napríklad policajnú stránku Hoaxy a podvody Políca SR, stránku ministerstva zdravotníctva, stránku Vaxinátor alebo Vedátor – občas im pomôcť so zdieľaním, keď upozornia na nejakú fámu. Vďaka tomu ľudia, ktorých máme v priateľoch a ktorí sú fanúšikmi rôznych fám, dostanú možnosť vidieť aj informácie z overených zdrojov. Ako som spomínal, títo ľudia majú na svojich profiloch samé „sprostosti“ a majú ich tam množstvo. Ak neuvidia aj iné informácie, nemajú odkiaľ získať iný uhol pohľadu.
Dá sa teda povedať, že je to taká stratená generácia?
U časti ľudí sa bojím, že s nimi nepohneme. Vstupuje do toho vek, určité životné skúsenosti, pocit, že všetkému rozumejú najlepšie. Niektorí argumentujú: „Ja už som zažil komunistickú propagandu a vy robíte to isté, mňa už nikto neoklame, ja som už zažil všetko možné.“ Takýto človek by prišiel o časť svojho sebauspokojenia – myslí si, že je najmúdrejší, sám všetko odhalí. Takže časť ľudí asi nezmeníme. Ak by zo sociálnych sietí odišli, začali čítať knihy či sledovať overené médiá, možno by to pomohlo. Ale ak na nich zostanú, nič sa nezmení. Časť ľudí ale presvedčená nie je a s nimi ešte má zmysel komunikovať.
Prečítajte si aj: Denník N bojuje proti hoaxom: Aj v redakcii sme už naleteli, vraví redaktor
Ako postupovať, ak je niekto takýto v rodine? Má zmysel sa s ním rozprávať?
Určite to má zmysel. Aj keď má náš príbuzný iné videnie sveta, nie je to dôvod s ním prerušiť kontakt. Ja viem, že na mojom Facebooku mám aj ľudí, ktorí tomuto veria. To najmenej, čo môžem urobiť, je raz za týždeň-dva zazdieľať nejaké vyvrátenie hoaxu, o ktorom tuším, že sa k nim dostal. Takže ak vidím, že zdieľajú konšpiračné teórie o očkovaní, tak prezdieľam niečo o očkovaní aj ja, ale z overených zdrojov, akými je napríklad stránka Vaxinátor či ministerstvo zdravotníctva. Tým sa dá začať.
Čo sa týka samotnej komunikácie, tam odporúčam dve stratégie. Prvá je, že keď mi ten človek bude niečo hovoriť o 5G sieťach, o neotestovanej vakcíne a podobne, moja prvá otázka znie: Kde si to čítal? Chcem vidieť konkrétny zdroj. Veľká časť ľudí toto nedokáže povedať. Oni proste niečo videli a to si zapamätali. Nevedia, či to bol komentár alebo nejaké video. Odporúčam teda pýtať sa na to, kde túto informáciu získali. To ich donúti začať si všímať, odkiaľ preberajú informácie. A keď vám potom na piatykrát povedia, že to majú z toho a toho webu, vy môžete povedať, že tento web je ale predsa anonymný.
Druhá stratégia je pýtať sa týchto ľudí, čo považujú za hlavné problémy Slovenska. Zoberme si napríklad voličov Mariana Kotlebu. Aj keď sa to nezdá, aj s nimi sa na problémoch tohto štátu do značnej miery zhodnem. Pretože aj voliča Mariana Kotlebu trápi stav zdravotníctva, korupcia, nedostavané diaľnice, hoci jeho favoriti mu radšej rozprávajú o migrantoch, homosexuáloch a liberáloch. Ale v skutočnosti ho trápia do značnej miery rovnaké problémy, ako nás. Takže ak sa zhodneme na tomto, máme na čom stavať a je možnosť hľadať prieniky v ďalších veciach. A prípadne mu veľmi citlivo a pokorne môžeme poradiť, aby si všímal, či sa aj jeho obľúbení politici a aj jeho obľúbené stránky, ktoré na Facebooku lajkuje, venujú práve tým hlavným problémom Slovenska alebo sa venujú len zástupným témam, ktoré fungujú na sociálnych sieťach.
Titulná fotografia: osobný archív Vladimíra Šnídla
