Na hoaxy je dnes možné naraziť neustále. Vďaka takmer nulovej námahe pri ich zdieľaní nimi sociálne siete praskajú vo švíkoch. Aj napriek upozorneniam z každej strany sa často necháme nachytať a uveríme aj tomu, čo sa ako pravda len javí.
Dezinformácie. A my v ich jadre. Aj týmto sa zaoberá Vladimír Šnídl, jeden zo zakladajúcich redaktorov Denníka N. K skúmaniu hoaxov ho priviedlo hlavne uvedomenie si, že to, čo sa odohráva na Facebooku, je už dávno za hranicami online priestoru a reálne to vplýva na naše životy a verejnú mienku.
Prvenstvo v šírení dezinformácií majú sociálne siete. To naznačil aj Vladimír Šnídl: „Faktom je, že aj niektoré politické strany výrazne ťažia práve z toho, čo sa šíri sociálnymi sieťami. Ťažia z toho, že cez tieto kanály môžu ľudí slobodne strašiť a huckať ich proti Rómom, homosexuálom, mimovládkam, liberálom a každému, koho si označia ako protislovenského. Tak sme si povedali, že s tým skúsime niečo robiť. Skúsime ľuďom vysvetľovať, ako fungujú sociálne siete a že nie všetko, čo na nich vidia, je písmo sväté.“
Prečítajte si aj: Bloger Jakub Goda: Nie je cenzúrou, ak niekto odmietne predávať antisemitský časopis
Najčastejšie fámy sa týkajú Rómov, migrantov či homosexuálov
„Čo sa odohráva na sociálnych sieťach, to by jeden žasol. Desiatky tisíc Slovákov sú schopné zdieľať x-krát vyvrátenú sprostosť, že Rómovia nemusia platiť za lieky,“ vysvetľuje ďalej novinár.
„S otvorenými ústami som sledoval, ako tisíce Slovákov šírili fotky davu Kubáncov na námestí v Havane, pretože im niekto na Facebooku nahovoril, že to je dav Nemcov, ktorý protestuje proti migrantom. Alebo krútim hlavou nad tým, ako si toľko príčetných ľudí nechá nahovoriť, že typický účastník dúhového pochodu je obnažený transvestita v latexe,“ vraví Šnídl.
Mať svoj názor je, samozrejme, normálne, ba priam nevyhnutné. Dôležité však je, na čom naše názory staviame. „Snažíme sa o jedinú vec,“ zdôrazňuje Šnídl: „opakovať ľuďom, že je ich plné právo mať akékoľvek názory, ale bolo by fajn, aby tie názory nevychádzali z takýchto jednoduchých manipulácií.“
Vladimír Šnídl dáva do pozornosti: „V žiadnom prípade nespochybňujem, že vo viacerých slovenských obciach sú problémy s konkrétnymi rómskymi komunitami. Nespochybňujem, že masová migrácia, hlavne nekontrolovaná, je hrozbou pre Európsku úniu. Ani nikomu nevyčítam, ak má negatívny názor napríklad na adopcie detí homosexuálnymi pármi, hoci môj názor je v tomto odlišný,“ vraví redaktor Denníka N.
Prečítajte si aj: Učiteľ: V posledných rokoch vnímam menší záujem stredoškolákov o to, čo sa okolo nich deje
Najnebezpečnejšími hoaxami sú tie o zdraví
Vladímír Šnídl upozornil, že špecifickou kategóriou sú nezmysly o zdraví, ktoré sa šíria internetom. „Ide o masovo zdieľané články, ktoré vás presviedčajú, že rakovina sa dá liečiť napríklad zmrazenými citrónmi alebo púpavou. Alebo vás kŕmia rôznymi fámami o očkovaní. Tieto hoaxy sú vôbec najnebezpečnejšie,“ objasňuje.
Podobné hoaxy považuje za nebezpečnejšie ako rôzne polopravdy o Rómoch, migrantoch či homosexuáloch. „Keď podľahnete zdravotníckym hoaxom, tak v krajnom prípade tým ohrozíte na živote seba alebo svojich blízkych. Aj na Slovensku sa už stalo, že ľudia odmietli onkologickú liečbu, pretože uverili, že ich vyliečia nejaké bylinky a zomreli,“ vysvetľuje novinár, „alebo nedali zaočkovať svoje dieťa, pretože si na nejakom diskusnom fóre prečítali hlúposti o očkovaní a to dieťa potom chytilo infekčnú chorobu a skoro sa zadusilo,“ dodáva.
Prečítajte si aj: Keď polícia stratí trpezlivosť: Hoaxy a podvody odhaľujú podvodníkov slovenského internetu
Stačí sa zamyslieť a hoax dokážete spoznať
„Pokiaľ nepoznám autora statusu, tak je to pre mňa informácia na úrovni „jedna pani povedala“. A tak k nej aj pristupujem,“ hovorí novinár zaoberajúci sa hoaxami.
Vždy je dôležité si pozrieť, aký je zdroj informácie, či sa dá zistiť, kto je autor. „Hoax o tom, že Rómovia nemusia platiť za lieky, sa tu šíri deväť rokov ako obyčajný facebookový status. Nikto nevie, kto ho napísal, napriek tomu ho ľudia zdieľajú svojim kamarátom,“ vysvetlil Šnídl.
Pokiaľ sa nedá zistiť, kto je vydavateľ, či kto je za web zodpovedný, ide podľa novinára o pochybný web. „Tisíce Slovákov sú takto schopné šíriť rôzne články o rakovine, ktoré vyšli na weboch Bádateľ alebo Domáca liečba, pritom im neprekáža, že nevedia, kto ich napísal.“
Podstatou je ľahostajne nenasávať každú informáciu, ktorá sa okolo nás mihne, ale triediť ich a posudzovať.
„Rozkliknúť si článok, zísť dole na spodok stránky a skontrolovať, či je tam uvedený nejaký vydavateľ, je práca na 20 sekúnd. Lenže väčšinou to ľuďom ani nenapadne. A práve to sa snažíme robiť, vysvetľovať im, že je fajn všimnúť si aj niečo viac než len titulok,“ dodáva ďalej novinár.
Prečítajte si aj: Marihuana alebo konvertovanie na islam. Koronavírus sa stal zdrojom mnohých hoaxov
Chyba sa stať môže, no treba si ju priznať
Šnídl si spomína na prípad, keď sa sám ako redaktor Denníka N pomýlil v článku. „Pred rokom bol požiar parížskej katedrály Notre Dame. Ihneď po ňom sa Facebookom šírila fotka dvoch vysmiatych tmavších chlapov, ako odchádzajú z námestia pri katedrále, čo hneď povzbudilo rôzne špekulácie, že za tým požiarom sú moslimovia,“ hovorí novinár.
Americká fact-checkingová organizácia fotografiu označila za fotomontáž a túto informáciu prebral aj Denník N a uviedol v článku. „O pár týždňov neskôr však francúzski novinári zistili, že tí muži sú skutoční, hoci ten ich úsmev nesúvisel s požiarom katedrály. Takže sme napísali opravu, že to teda nebola fotomontáž, ako sme pôvodne uviedli a čitateľom sa za to ospravedlnili. To je to jediné, čo v takej situácii môžete ako seriózne médium robiť,“ spomína si novinár.
Hlavným problémom je ľahostajnosť a nevšímavosť
Dôvodov, prečo verejnosť verí hoaxom, je viacero: „Ľudia veria dezinformáciám, pretože čítajú len titulky, pretože neskúmajú, odkiaľ sa vzalo nejaké video, pretože na Facebooku si ani len nevšímajú tie malé písmenká nad titulkom článku, ktoré označujú, z akého webu pochádza. A pokiaľ nejaká informácia zapadá do ich videnia sveta, tak radi uveria aj statusu, že Rómovia nemusia platiť za maslo, a nenapadne im zamýšľať sa nad tým, či vôbec poznajú autora.“
Titulná fotografia: pixabay.com
