Keď som bola malá, nechcela som byť spisovateľkou, pretože sa mi zdalo ťažké napísať tučný román. Nevedela som si predstaviť, ako rozvíjam príbeh s niekoľkými postavami, vymýšľam zápletku, do toho vložím zopár opisov, digresií, možno to ešte raz celé premiešam a nakoniec rozmotám a ukončím.
O pár rokov neskôr som si okrem denníka začala písať svoj prvý román. Fikciu, v ktorej som sa vždy rada stratila a chcela som ju prežívať. Bola som špiónkou, ktorá vedie pred svojou vlastnou rodinou skrytý život, mení výzor a púšťa sa do nebezpečných akcií. Infantilné a sentimentálne. Keď som si ten literárny pokus po niekoľkých rokoch čítala, tak som v školáckom texte zbadala malé dievčatko, ktoré chcelo žiť inú realitu.
Dnes veľa nepíšem. Písanie nebolo mojím snom. Vyplynulo samé od seba. Avšak pre iných sa písanie stalo živobytím. Ponúkajú nám svoj pohľad na svet, na život okolo nás. Cez ich fantáziu vstupujeme do iných svetov alebo si jednoducho pretvárame realitu cez osudy reálnych hrdinov s (ne)reálnymi príbehmi. Ale akí sú autori veľkých príbehov v skutočnosti? To sa dočítate v našom literárnom špeciáli, v ktorom sme sa porozprávali s autormi, ktorí už majú za sebou nejednu knihu.
Príjemné čítanie!
Lucia Holienčinová
