Cestovanie. Pre niekoho záľuba, pre iného premiestnenie sa z bodu A do bodu B. Pre nás študentov je to najčastejšie cesta z pohodlia domova na internát. Zámerne hovorím pre nás, lebo od tohto roku už aj ja patrím medzi šťastlivcov so štatútom študenta. Cestujem celkom rád a do Nitry som sa okrem iného tešil aj na putovanie autobusom krajinou. Tešil, pretože u nás v meste nie je až taký problém si v autobuse sadnúť, a šoféri mestskej dopravy sú radi, ak ide autobus poloprázdny a nie úplne prázdny.
Prudké vytriezvenie prišlo s prvou cestou do mesta pod Zoborom. Očakávaný, pomerne moderný autobus sa síce dostavil, ale pán šofér nechcel riskovať pokutu za to, žeby v diaľkovom spoji pasažieri stáli, a tak zobral asi tretinu ľudí. Samozrejme, nezmestil som sa. Našťastie, o pár minút prišiel druhý spoj a do populárnej karosy sme sa narvali všetci ostatní. Teraz to vodičovi nevadilo, a tak sme popri státí v uličke držiac sa o sedadlá precvičovali aj horné končatiny. S každou zastávkou študentov pribúdalo a teplo sa stupňovalo. Milý ujo šofér pustil klímu, až keď som bol kompletne prepotený, a teraz vďaka jeho oneskorenému reflexu píšem tieto slová s čajom v ruke, plným nosom a zvýšenou telesnou teplotou.
No ale aby som dokončil moje ,,nadšenie” z cestovania, nesmiem zabudnúť na MHD v Nitre. Po chvíľkovom blúdení som našiel zastávku a prišla vytúžená dvojka. Autobusu sa otvorila len jedna časť dverí a môj nástup s veľkou a ťažkou taškou bola komédia pre nejedny oči. Som na izbe, aká radosť. Po ťažkom večeri sme sa so spolubývajúcimi dohodli, že učebňa, kde sa bude konať prednáška, je ďaleko a pôjdeme mestskou. Prišla dvojka, ktorá meškala asi 12 minút. Pri pohľade do vnútra autobusu som nevedel, či sa smiať ľuďom podobajúcim sa sardinkám v konzerve, alebo plakať, že sa to tej konzervy už nezmestíme a musíme ísť po svojich.
Piatok, ide sa domov za rodinkou. Na internete si pozriem tri autobusy z Nitry, aby som potom stíhal prípoj do Handlovej. Unavený po týždni čakám na prvý spoj, objavuje sa prvý problém – spoj mešká a nechodí. Nevadí, mám v zálohe ďalšie dva. Omyl! Autobus prišiel a šofér bez troška ľútosti oznámil, že ma nezoberú, že odvezú len ľudí do vzdialenejších miest. Podobne to bolo aj s tretím spojom. Napokon prišla Karosa, ktorej vodič považoval 95 kilometrov za dostačujúcich a vzal ma. Nastal ďalší problém, nestíham prípoj domov. Telefonujem kamarátom, či by pre mňa neprišli. Nie, pil som alebo nie, som s priateľkou boli najčastejšie odpovede. Chápem, je predsa piatok. Iní pijú a ja budem tvrdnúť na stanici. Ešteže naši spoluobčania radi počúvajú cudzie rozhovory, v tejto situácii mi to značne pomohlo. Prihovoril sa mi chalan sediaci za mnou, že vybavil auto do Handlovej. Ako povedal, tak aj bolo, na stanici nás už čakal odvoz a nie hocaký. Priamo až pred vchod môjho domu.
Moja radosť z cestovania je značne nalomená. Týmto príbehom som sa nechcel sťažovať, len pripomenúť, že ak zažívate podobné situácie v piatok či nedeľu, nie ste sami. Tak či tak si hovorím, že mám na lehátku a nabudúce idem autom…
autor článku: Igor Roško
