Študentka Patrícia Machálková sa vybrala so svojou mamou do Ugandy ako dobrovoľníčka. Vycestovať sa rozhodli po skúsenostiach svojho známeho, no zároveň si tým študentka splnila svoj sen. V rozhovore sa okrem iného dozviete aj to, či sa do Afriky ako dobrovoľník môžete vybrať na vlastnú päsť a čo musíte pred cestou absolvovať.
Prečo si sa rozhodla robiť dobrovoľníčku práve v Afrike?
Známy sa práve v tom období vrátil z Afriky, kde robil dobrovoľníka tri mesiace. Okrem toho som si už ako 15-ročná pozerala rôzne stránky s dobrovoľníctvom na Slovensku, v Európe či v Afrike. Naskytla sa mi teda príležitosť osobne sa porozprávať s človekom, ktorý v Afrike už bol, takže to bolo o to jednoduchšie. Kúpila som si len letenku a riadila sa skúsenosťami iných.
Ako dlho si v krajine bola a čo všetko bolo v kompetencii tvojej práce?
V Ugande som bola jeden mesiac a ako to v takýchto krajinách býva, robila som to, čo bolo treba. Od polievania banánovníkov cez maľovanie tried v škole až po hry s deťmi. Nevadí mi žiadna práca a preto vždy, keď bolo treba pomôcť, išli sme s maminou do toho.
Pomáhali sme aj v kuchyni, nosili sme vodu, čistili sme polia, kŕmili prasiatka, keď mali deti chuť, hrali sme sa s nimi cez prestávky, alebo sme pomáhali učiteľom. Bolo to úžasne rôznorodé a to sa mi na tom páčilo najviac.
Prečítajte si tiež: Španielsku som spala pred bankou, aby ma nik neukradol, vraví mladá cestovateľka
Povinné očkovanie
Čo všetko si musela pred cestou absolvovať?
Príprava do Ugandy zahŕňala povinné očkovanie na žltú zimnicu, bez ktorého vás do krajiny nepustia. My sme sa dali očkovať na viacej vecí. To aj z toho dôvodu, že sme tam pili ich dažďovú vodu, v ktorej sa neraz nachádzali malinké červíky, ktoré vám vedia narobiť škodu v tele. Jedli sme jedlo, ktoré nám domáci uvarili, a chceli sme si to tam užiť bez toho, aby sme strávili čas v nemocnici. Očkovanie bola jediná veľká príprava, ktorú sme na Slovensku pred cestou absolvovali.
Môže robiť dobrovoľníka v Afrike ktokoľvek, alebo treba mať v tejto oblasti určité vzdelanie, prípadne podstúpiť skúšky?
Záleží na tom, o aké miesto v Afrike ide, no záleží aj od konkrétnej agentúry. My sme pracovali pre charitatívnu organizáciu Change Tomorrow, ktorá vzala každého bez ohľadu na vzdelanie. Stačí, ak máte chuť pomáhať a zažiť krásne chvíle.
Samozrejme, ak je nejaká organizácia zameraná na divoké zvieratá žijúce v Afrike alebo je to nejaká nemocnica, vzdelanie bude potrebné. Vždy ale záleží na dohode organizácie a dobrovoľníka. Predsa len, idete tam dobrovoľne a takáto pomoc sa málokedy odmieta.
Je nutné do krajiny ísť na určité obdobie, alebo si môže dobrovoľník sám vybrať, na ako dlho sa tam vyberie? Napríklad vzhľadom na jeho časové možnosti v práci alebo v škole.
Každá organizácia si to určuje sama, opäť záleží na dohode. Avšak ja si myslím, že mesiac je absolútne minimum, na ktoré sa vám oplatí odísť. Kupujete si letenku, ubytovanie a chcete si to aj užiť, teda nejaké tie výlety a tak ďalej. Takže kým sa aklimatizujete a zvyknete si na všetko, už aj idete preč. Ja by som nabudúce určite chcela ísť na dlhšie, ak by mi to financie a škola spolu s prácou dovolili.
Prečítajte si tiež: Pomáhajú rozvoju tínedžerov a učiteľov: Nemáme to naučené, o čom hovoríme, to aj žijeme
Kolonizácia „bielym mužom“
Sú dobrovoľníci aktuálne v Afrike stále žiadúci a potrební?
Dobrovoľníci sú vždy žiadaní. Vždy a všade. Veľa ľudí si povie, že sú to ich problémy, nech si ich vyriešia sami. S týmto tvrdením absolútne nesúhlasím a je mi z neho smutno.
Afrika si prešla svojím peklom, keď ich Európa kolonizovala a oni nechápali, o čo ide. Mzungu, teda „biely muž“ narušil pokojný chod Afriky, ktorá síce žila o 300 rokov pozadu, ale žila pokojný život v kmeňoch a vôbec jej to nevadilo. Takže môj názor je, že ak sme niečo pokazili, bolo by fajn, keby sme sa to pokúsili aj napraviť.
Si študentka. Nemala si kvôli odchodu problémy v škole?
Keďže študujem na STU v Bratislave, prázdniny mi trvajú dlhšie. Tým pádom mám viac času a možností, ako ich tráviť. Ja som sa rozhodla odísť do Ugandy a vrátila som sa tesne pred začiatkom semestra.
Čo považuješ za najväčí prínos svojej cesty do Afriky?
Pre mňa najväčším prínosom bola samotná skúsenosť. Vidieť, ako to naozaj funguje. Zažiť na vlastnej koži, ako sa ľudia správajú. Akú majú kultúru. Je rozdiel, keď vám tu na Slovensku niekto tlačí do hláv, akí sú to zlí ľudia, zatiaľ čo najďalej boli niekde na Makarskej.
Prečítajte si tiež: Dvanásť dní v jednej izbe. Ako vyzerá repatriácia na Slovensko v praxi?
Spoznala som veľmi veľa ľudí, s veľa ľuďmi som sa rozprávala, vymaľovali sme celú školu a vyzdobili deťom triedy. Naučila som sa, kedy je jackfruit zrelý, a aj to, že miestni chlapci vám ho veľmi radi odtrhnú zo stromu. Toto je tá skúsenosť, ktorú vám nikto nikdy nevezme. Taktiež dúfam, že práca, ktorú sme tam urobili, a kúsok srdiečka, ktoré mi tam ostalo, mali prínos aj pre niekoho iného.
Stret kultúr
Cestovala si spolu so svojou mamou. Nebáli ste sa vybrať do krajiny, ktorá je tak rozdielna od našej? Či už hroziacich ochorení alebo pohľadu samotných ľudí?
Ja by som to nenazvala strachom, ale rešpektom. Vedela som, čo si môžem v krajine dovoliť, kam ísť a kam nie, čo jesť a čo radšej nie. Mali sme naozaj dosť očkovaní, takže strach z ochorení som absolútne nepociťovala. Čo sa týka kultúry a ľudí, neskutočne som sa tešila. Tešila som sa, že uvidím na vlastné oči to, čo som kedysi ako malá pozerávala na Discovery Channel.
Ľudia nás z diaľky zdravili „Hi, Mzungu“, čo je v preklade biely, respektíve „biely muž“ . Detičky boli fascinované z mojich blond vlasov. Jedna učiteľka v škole mi chytila ruky a pozerala sa na ne s úžasom. Pýtala sa, prečo sú také jemné. A ja som jej vysvetľovala, že my nepracujeme na farmách od detstva ako oni. Vymieňali sme si skúsenosti. Ja som im hovorila o Európe, oni mne o Afrike. Bolo to dokonalé.
Nepovažuješ dobrovoľníctvo za akýsi trend? Stretla si sa s niekým, kto ho robil len preto, aby sa „ukázal“?
Ja osobne nepoznám nikoho takého. Neviem si ani predstaviť, že by to niekto robil iba pre to, aby sa niekde ukázal. Ježia sa mi z toho chlpy. Ja som úprimne ani len nedúfala, že ma osloví toľko ľudí, keď sa odtiaľ vrátime. Brala som to ako niečo, čo som chcela urobiť už dávno. Odrazu som mala dostatok financií a času, naskytla sa dokonalá príležitosť, tak som ju využila.
Ale ak by taký naozaj niekto bol len preto, aby sa ukázal, a aj napriek tomu by pomohol na základe fotografií, ktorými sa prezentuje, nech sa páči, ak mu to svedomie dovolí.
Titulná fotografia: Osobný archív Patrície Machálkovej
