Nemajte strach. Možno ste sa s cudzím slovíčkom z titulku ešte nestretli, ale to vôbec nevadí. Nezasypem vás akademickou elokvenciou, no kvetnatý štýl sa nevylučuje. Reč bude o veľmi jednoduchej a praktickej záležitosti. V dobe hektického cestovania si cestovný prostriedok ako vlak vyžaduje, a koniec koncov aj vytvára, svoj vlastný svet etikety a nepísaných morálnych zákonov. Nepôjde nám však o suché moralizovanie – šťavu vystískame z vlastných skúseností, užitočnosti konkrétnych prípadov a pridáme kvapku humoru.
Etika v tejto dobe? To snáď nemyslíte vážne. Ale myslím! Z laického hľadiska sme krátkozrakí, ale priznajme si, že práve naša skazená a zapáchajúca éra doslova kričí po znovuobjavení a zavedení žitej morálky. Veda ako táto rozprestiera chápadlá svojho periskopu od nevinnej myšlienky človeka konať až po valiaci sa globalizmus. No fajn, a čo ten dis… diskurz? Tento frekventovaný pojem je v modernej vede, predovšetkým filozofii, ako tehla pre murára. Na jeho obsah si posvietime len baterkou našich účelov a potrieb. A keď sme už načrtli cestovanie, povedzme, že to je súhrn celkového správania a povedomia ľudí v určitom vymedzenom priestore, špecificky zafarbený materiálnym kontextom. A teraz od omáčok k pevnému pokrmu.
Všetko sa začína netrpezlivou „dúfam, že si sadnem” tlačenicou pri nastupovaní do vlaku. Nádej je vec pekná, ale bez ohľadu a trocha empatie na vek, pohlavie či priemer a váhu batožiny vážených spolucestujúcich? Submisívne výnimky si snáď opakujú biblické „poslední budú prvými.” Avšak rafinovanosť ľudských stvorení evidentne nemá hraníc a kritériá potenciálneho spolusediaceho sú prepracované do posledného špiku kosti. Medzičasom uštedríme zopár zariekajúcich pohľadov, vybodyčkujeme nejedno rameno a prezrieme si jedálenský vozeň, a to len preto, aby sme nakoniec namosúrení zostali stáť. Nasleduje nepríčetný sklený pohľad cez sklenú tabuľu na panorámu slovenskej krajiny. Keď sme si obsadili „fleka” a zohrievame si kráľovské kreslo zaberajúce obyčajne 4 m2, perfektne zapadáme do živočíšnej ríše, v ktorej je prirodzené okliešťovať si svoje teritórium. Pri pohľade na dôchodcu nás zase premkne dilema väčšia ako či sa učiť, alebo nie. Kreatívne prichádzame na celý rad výhovoriek, ktoré nás bezpečne učičíkajú o opodstatnenosti rozhodnutia vytrvať v slastnom pohodlí.
Komunikácia je ďalší tŕň v päte
Po nevydarenom rannom vstávaní, večne trvajúcej nespokojnosti a intenzívnom rozmýšľaní nad starosťami nemáme chuť ani čo i len otvoriť otvor zvaný ústa. Miesto zdvorilostných klišé volíme štýl kapra, v lepšom prípade zaradíme aj hlasivky, o intonácii a mimike nehovoriac. Notoricky redundantné „Máte/máš tu voľné?” netreba azda ďalej rozvádzať. Celková interakcia má vzorec: ak je niekto milý ku mne, som aj ja k nemu. Iniciatíva a všeľudská spolupatričnosť zotrváva na bode mrazu. Pri styku s ďalším účastníkom diskurzu – sprievodcom – sa cítime opäť otrávene. Tu ani na slušné formulky nereagujeme a uvelebíme sa opäť do svojej ničím nerušenej sféry nášho súkromia. Takéto odcudzenie zriedka pretrhne opustené ego útlej babičky či dedka alebo asociálny podivín. Čo nám ostáva, je povrchné odvrkovanie, hmkanie, falošné pritakávanie, no najmä intenzívne pátranie po stratégiách, ako vykorčuľovať čo najďalej od ihriska. Odvekú pravdu, že všetci sme si rovní a na vzhľade zďaleka nezáleží, si nesieme v pamäti, aj keď nás osloví 90 – 60 – 90 blondínka alebo 20-ročný Orlando Bloom v obleku. Tu zostaneme prekvapení, akou svetelnou rýchlosťou sme pseudopriateľmi, usmievavými bytosťami, ponúkajúc ochotu za hranice zdravého rozumu. Najväčším vrcholom neetickosti a transparentnej drzosti je obsadenie si „kupéčka” spôsobom vyzujem si topánky, vyložím si nohy a zdriemnem si. (V prípade, že „kupéčko” nie je zamknuté s dokonale zastretými závesmi.)
Treba povedať, že netúžime po talianskej kultúre objímania sa každého s každým alebo hurónskych úsmevoch, no netúžime ani po nadutom bezduchom spoločenstve ľudí, bez štipky ľudskej dobroprajnosti, vľúdnosti, empatie a milého slova. Motívy všade byť prvými, presadiť sa a mať svoje pohodlie sme si vypestovali lepšie ako muškáty na balkóne. Prečo ale nepestovať vyššie hodnoty humánneho diskurzu, kde sa, podľa I. Kanta, človek stáva človekom pre človeka, ostáva veľkým mystériom. Nenadarmo sa hovorí, že jeden úprimný úsmev nám vyčarí ten náš po zvyšok dňa. ….a menej je niekedy oveľa viac.
Suma sumárum: Etický diskurz vo vlaku má, bohužiaľ, charakter značného odcudzenia ľudí navzájom. A aj o tomto je kríza súčasného človeka, z ktorej pramenia všetky ostatné. Je len na nás, kedy zaktivizujeme svoje vnútorné sily a vykoreníme egoizmus, zakotvený v každom človeku od čias Adama a Evy.
autor článku: Martin Salát
zdroje fotografií: mirror.co.uk,
theage.com.au, inhabitat.com
