Simona Chrappová: „Hovorte nahlas o svojich snoch a túžbach“

Simona ChrappováEnergická, usmiata, štýlová, vždy s plnou hlavou nápadov, ale aj nadhľadom. Tak by sa dala opísať Simona Chrappová, absolventka žurnalistiky na UKF, dnes úspešná PR & marketing manažérka. Porozprávali sme sa s ňou o tom, aká bola jej cesta k práci, ktorá jej dnes robí radosť.

NEPREHLIADNITE: Súťaž s Pricemania.sk

Ako vyzerali tvoje prvé pracovné skúsenosti?

Úprimne, teraz sa zamýšľam nad tým, čo by som mala považovať za prvé pracovné skúsenosti. Práca ako taká, ma lákala odjakživa. Je pravda, že ma k tomu tak nepriamo donútili aj rodičia, ktorí razili teóriu, že netreba podporovať flákanie. Dávali mi peniaze len na nevyhnutné veci a akúkoľvek nadštandardnú záležitosť (lepší krém, tričko, drink s kamošmi atď.) som si mala zadovážiť sama. A keďže som dosť veľký pôžitkár a obeť konzumu, tak som od 15 rokov vždy trčala na nejakej brigáde. Či už to bol hostessing, predávanie topánok, obsluhovanie alebo au-pair(kovanie). Vlastne som začala robiť kvôli svojim rozmarom.

Využívala si povinnú prax?

Keď som sa dostala na žurnalistiku, začal ma lákať nový a nepoznaný svet, ktorý sa mi odrazu otvoril. Všade, kam sa dalo, som sa nahlásila a všetok svoj voľný čas som odrazu trávila na redakčných poradách, v školskom rádiu a na rôznych akciách, z ktorých som potom prinášala reportáže. Našťastie som si našla skvelú partiu, ktorá bola presne tak isto naladená ako ja – na poznávanie, ale aj zábavu popri učení. Spolu sme sa mnoho naučili a vlastne doteraz sa stále učíme. Čo sa týka povinnej školskej praxe, tak tú som, samozrejme, svojou účasťou v školských projektoch spĺňala. Mňa však lákalo viac, no a samozrejme, každému som to vešala na nos. A tak som počas druhého ročníka od jedného z hostí mojich rodičov (mali reštauráciu v Bratislave), dostala ponuku na externú spoluprácu v jednom ekonomickom časopise. Doteraz si pamätám, ako som tam šla na pohovor. Vytrasená ako osika, nakoľko ja a ekonómia sme nikdy neboli kamošky. Ale na každú dieru sa nájde záplata a šéfredaktorku nadchli moje návrhy do spoločenskej rubriky. A tak som sa po prvýkrát dostala do styku s reálnou žurnalistikou. Môj prvý článok mi, samozrejme, vrátili, lebo „toto, Simonka, nie je „Eva” a ani nikdy nebude”. Pochopila som a naučila som sa písať podľa ich požiadaviek. Dnes viem, že prispôsobiť sa a najmä zžiť sa s médiom je tá najdôležitejšia vec.

Využila si aj nejaké iné možnosti, ktoré poskytovalo štúdium na VŠ?

Samozrejme. Podotýkam, že som mala skvelú a najmä cieľavedomú partiu priateľov. Jedného dňa sa časť z nás rozhodla, že pôjde na stáž do Prahy. Tak sa aj stalo a bola to jedna z najlepších vecí v našom študentskom živote. UKF je vynikajúca škola, poskytne človeku množstvo teórie, ale praktické skúsenosti si človek musí hľadať sám (čo zas nie je na škodu). Česi majú školy lepšie vybavené, a tak sme v rámci vyučovania nabrali aj skúsenosti z praxe, ako napr.: vyvolávanie fotografií v reálnej tmavej komore. Na štúdium v Čechách mám mimoriadne príjemné spomienky. Ľudia a profesori boli nesmierne ochotní a maximálne podporovali v človeku túžbu po vzdelaní. Tam som zistila, čo je sila kontaktov a poznania správnych ľudí. A toho, že nikdy nie je na škodu sa dať s niekým do reči. Napríklad na základe spontánneho rozhovoru s pánom vo vlaku som dostala pracovnú ponuku do magazínu Glanc (prestížny český dámsky magazín). Žiaľ, spolupráca padla na mojej češtine.

Kto bol tvojím vzorom? Mala si nejakú métu, ktorú si si stanovila?

Mňa vždy inšpirovali ľudia v mojom okolí. Najskôr šéfredaktori študentských médií, ktorých som vnímala akoby mali gloriolu na hlave a snažila som sa byť ako oni. Neskôr to bola šéfredaktorka v ekonomickom magazíne. Výborným meradlom môjho písania boli aj reakcie ľudí na mojom blogu. Jednu z najlepších škôl mi však dala práca v magazíne Deluxe, kde sme sa so zástupkyňou šéfredaktora starali o všetko. Tam som pričuchla ku kompletnej tvorbe magazínu. To, keď stojíte pri zrode myšlienky fotky na titulku a neskôr ju držíte reálnu v rukách, je neskutočný pocit. Pre mňa ako študentku vtedy bol. Vtedy som naplno prepadla tzv. módnej žurnalistike, ktorú momentálne silno propaguje kvantum fashion blogerov. Samozrejme, chcela som sa dostať do Mekky tejto oblasti, teda do magazínu Elle. A tak som o tom znovu každému dookola rozprávala a neskôr som sa znovu nejakou zhodou náhod, drzosťou a bombardovaním šéfredaktorky dostala do ich webovej časti ako prvá slovenská redaktorka. Tak asi sa oplatí rozprávať o svojich snoch. Preto teraz každému rozprávam, že chcem byť milionárka. 🙂

Simona Chrappová

Bola si súčasťou najpredávanejšieho denníka, určite bolo ťažké dostať sa tam. Čím si podľa teba presvedčila natoľko, že ťa vzali?

Dostať sa do Nového času bolo pre mňa náročné. Ale z iného hľadiska než si myslíte. V deň pohovoru som totiž mala štátnice a pohovor som absolútne nestíhala. Potrebovala som ešte skočiť do nitrianskej redakcie magazínu, kde ma čakali tony časopisov na rozvoz do Bratislavy. Do pohovoru mi zostávalo 45 minút. Bez diaľničnej známky som z mamininho Punta urobila turbo raketu a letela ostošesť po diaľnici. V hlave som mala pripravených 5 rôznych scenárov pre policajtov, prečo nemám nálepku a prečo idem 150 km/h. Ale zároveň som bola zmierená aj s myšlienkou, že budem platiť. Okrem toho som sa aj modlila – asi ako nikdy. Riskla som to a stálo to za to. Na šéfredaktorku som rovno vybafla story, odkiaľ a ako idem a ona ma z fleku vzala, „lebo mám drive”. A to sa do Nového Času hodí. To, samozrejme, nie je návod na to, ako chodiť na pohovory. Vždy treba byť pripravený, poznať firmu a dianie okolo. Uvoľnené a sympatické vystupovanie urobí veľa. Ostatné je len už hra náhody a šťastia.

Zo spravodajstva do prešla do PR agentúry a zakotvila v Pricemania.sk ako PR & marketing manažérka. V čom vidíš rozdiel medzi PR a spravodajstvom? Máš pocit, že si sa našla na tejto pozícii.

Človek by sa mal zžiť s daným médiom, pre ktoré pracuje. U mňa sa tak nestalo a moji kolegovia len darmo čakali na pikantné historky o celebritkách. Bulvár však nie je len o nich. Pre mňa nastali krušné chvíle, keď bol masaker v Devínskej novej vsi. Ísť na výjazdy deň po, vidieť krv, pozostalých, kúsky kostí, susedov, policajtov, to bol taký emočný šok, že som zatúžila po niečom inom. Už sa mi nechcelo písať, poviem to expresívne, „špinavé” články. Chcela som pekné prostredie, pekné témy. Znovu som o tom rozprávala. A tak som zakotvila v PR agentúre, odkiaľ som po čase prešla na post PR & Marketing Manager portálu Pricemania.sk.

Čím je práca v agentúre iná ako pre jednu firmu?

Každá agentúra je iná a každá ma nejaký iný systém. Ja som sa, žiaľ, nachádzala v takej, kde som sa cítila, akoby som robila za pásom. Písala som články, obvolávala novinárov, stretla som sa s nimi, stretla som sa klientom, založila som šanón a odznova. Mala som množstvo nápadov, skoro žiaden však nebol vypočutý. To ma deprimovalo. Poznám však agentúry, kde to tak nie je. Ľudia sú tam osobnosti, pravidelne sa stretávajú na brainstormingoch a kreujú. Nápady a kreatívne myšlienky sa cenia ako zlato. Niečo podobné som našla aj ja v Pricemanii.sk. Môj šéf Michal Král len prednedávnom získal ocenenie „Mladý inovatívny podnikateľ” a musím uznať, že zaslúžene. Pricemaniu.sk založil len pred troma rokmi a odvtedy sa stala jedným z top 27 portálov na Slovensku. O toto prestížne umiestnenie však zvádzame každodenný boj, a preto nespíme na vavrínoch. V práci však vládne uvoľnená atmosféra a celá činnosť sa stáva príjemnou. A navyše – kreovanie je maximálne povolené!

Čo miluješ na svojej práci a čo naopak nemáš rada?

Som rada, že som narazila na firmu v ktorej sa vzdelanie a vzdelávanie maximálne cení. V Pricemanii sa dennodenne navzájom zásobujeme odbornými článkami, chodíme na rôzne konferencie a školenia a stretávame sa s úspešnými a zaujímavými ľuďmi. Viem, že sa to niekomu teraz môže zdať ako klišé, ale je to nesmierne dôležité. Najmä keď robíte v oblasti ako je on-line. Tu sa veci menia zo dňa na deň. Oceňujem aj pocit osobnej slobody, to, že mám vo svojej práci v podstate voľné ruky. Brzdí ma, keď mi niekto dá divné zadanie alebo mi stojí za chrbtom a nedovolí mi dýchať. Keď mám pocit slobody, dokážem podávať omnoho vyššie výkony, než keď som spútaná nezmyselnými pravidlami. A najradšej mám zoznamovanie sa s novými ľuďmi. Mnohí z nich ma dokážu neskutočne inšpirovať!

Čo by si odkázala študentom UKF?

Hovorte nahlas o svojich snoch a túžbach. Nebojte sa osloviť firmu, ktorá sa vám páči. Ponúknite jej svoje služby aj za pár eur a oni vám za to dajú prax na nezaplatenie. A najmä – verte sami sebe a neverte nikomu, kto vám povie, že na to nemáte!

NEPREHLIADNITE: Súťaž s Pricemania.sk

autorka článku: Petra Čergeťová
zdroj fotofrafie: pricemania.sk

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.