Riaditeľka Divadelnej Nitry: Narastajúci extrémizmus spôsobuje, že sa menej učí o kultúre

Darina Kárová je riaditeľkou najväčšieho medzinárodného divadelného festivalu na Slovensku. Divadelnú Nitru organizuje so svojím tímom od roku 1992. Tvrdí, že slovenský divák v kultúre hľadá skôr zábavu a oddych a k pravému poznaniu si ešte musí stále hľadať cestu.

Boli ste dramaturgičkou v Divadle Andreja Bagara a pracovali ste aj v SND. Ako ste sa od tejto práce dostali k šéfovaniu najväčšiemu medzinárodnému festivalu divadla na Slovensku?

Bolo to zákonité, robila som tu dramaturgičku vyše 15 rokov. Už vtedy fungoval festival Májová divadelná Nitra, ktorý sme ako divadlo spoluorganizovali. Po roku 1990 sa otvorili dvere do sveta, bolo možné robiť kultúrnu výmenu. Májová divadelná Nitra bola v tom roku naposledy a začalo sa uvažovať, čo ďalej s týmto festivalom.

Ministerstvo kultúry vypísalo výberové konanie. Mne už dramaturgie celkom stačilo, odchádzal aj režisér Bednárik – moja spriaznená duša. Tak som si povedala, že túto výzvu prijmem, a podala som projekt, ktorý predchádzal súčasnému festivalu. Stala som sa tak jeho hybnou silou. Potom vznikla Divadelná Nitra.

Kedy začínate s organizovaním festivalu? Je to celoročná práca?

Je to jednoznačne celoročná práca, musí to byť celoročná práca. A to nielen pre mňa, ale aj pre užší tím. Ide o to, že z takejto aktivity sa stáva inštitúcia. Je to záležitosť medzinárodnej kultúrnej výmeny. Musíme počas roka komunikovať so zahraničnými inštitútmi a ministerstvami, s rôznymi grantovými zdrojmi, samozrejme, s divadlami, musíme chodiť a vyberať. Postupom času sa ukázalo, že sa to nedá robiť čiastočne, vyžaduje si to minimálne 3-4 ľudí na full time. Potom pribúdajú napríklad vzdelávacie projekty, vďaka čomu sa tím rozširuje.

Každý ročník Divadelnej Nitry sa nesie v istom duchu. Ako vznikajú jednotlivé témy a kto má vplyv na ich určovanie?

Od začiatku je každý ročník v nejakej téme. Do roku 2010 sme to robili tak, že sme vybrali zaujímavé hry európskeho divadla, inscenácie, ktoré prinášajú novú tému alebo nové netradičné výrazové prostriedky, a dali sme im spoločného menovateľa. Po tomto roku sme išli na to opačne. Začali sme stanovovať tému na začiatku a podľa nej sme vyberali hry – prešli sme ku konceptuálnemu charakteru festivalu. Témy sme teda vymýšľali tak, aby mali zmysel, aby prinášali isté posolstvo.

Neskôr sa aj sprievodný program začal robiť podľa témy, dôležitá je synergia medzi hlavným a sprievodným programom. Začali sme organizovať rôzne diskusie s odborníkmi, téma je teda komplexná. Vzniká z nášho životného presvedčenia, že toto je potrebné ako posolstvo odovzdať. Je to spoločná idea. Cítim však zodpovednosť navrhnúť oblasť toho, čomu sa budeme venovať.

Riaditeľka Divadelnej Nitry Darina Kárová. Foto: M. Ondrišek

Okrem toho, aby sa hry zhodovali v téme, kladiete si aj ďalšie kritériá?

Nejde celkom o to, aby sa zhodovali v téme. Napríklad pri Fundamentals – hľadanie základných hodnôt (posledný ročník Divadelnej Nitry, pozn. red.) – sme sledovali inscenácie, ktoré sa nám zdali vhodné pre nejaký zásadný postoj k súčasnosti, aké hodnoty sprostredkúvajú a o akých hodnotách hovoria. To však neznamená, že keď sa hra volá Právo na šťastie, je o šťastí, alebo keď sa predstavenie týka vojny, je o mieri.

Vzniká výzva, aby ľudia tie hodnoty hľadali. Skrátka, nevyberáme hry podľa presných kritérií, ale hľadáme, čo by mohlo v inscenácii naplniť našu ideu. Sme festival, a tak hľadáme diela, ktoré sú trochu vpredu, nadčasové, ktoré prinášajú nejaké impulzy na zamyslenie. Dielo musí byť niečím výnimočné a prekračovať isté hranice.

Divadelná Nitra prináša rôzne druhy stvárnenia, hry sú iné. Nie je takéto predstavenie pre diváka niekedy náročné?

Nie niekedy, ale myslím si, že vždy. Stále je tam ešte veľký problém. Nemôžem v tejto chvíli obviniť diváka, ale presne takéto diela – menej tradičné, náročnejšie žánrom, témou aj spracovaním, si ťažko budujú publikum. Je to také, akoby tých 25 rokov festival vôbec nebol. Podľa mňa je to boj s deväťhlavými drakmi – jednu hlavu odtnete a narastú ďalšie tri. Tie hlavy draka sú rôzne problémy, s ktorými sa stretávame a ktoré akoby sa nezmenšovali.

Jedna z tých hláv je orientácia a vkus diváka. Je to o neustálom prekonávaní médií, seriálov a reality šou. Ďalšie sú predstavy diváka o tom, čo by malo byť divadlo. Maďari tomu hovoria divadlo – relax, oddych, zábava. Aj celkom vzdelaná stredná trieda povie, že chodia do divadla z takýchto dôvodov, čo je smutné.

Problém naplniť sály je tu vždy, avšak netýka sa iba Nitry, rovnako je to aj v Bratislave. Len čo začína divadlo používať cudziu reč, je tam veľký rozdiel v záujme. Ako keby sme sa stále uzatvárali, inakosť vzbudzuje ostražitosť, nezáujem, nechuť až odmietanie. Každý rok máme problém niektoré predstavenia napĺňať a nie je to iba otázka veku. Nie sú to iba starší ľudia, ktorí si držia odstup a idú za tým známym. Človek by to nečakal, ale sú v tejto skupine aj mladí ľudia.

A majú teda mladí vôbec chuť chodiť do divadla?

Nevieme urobiť zodpovedný sociologický prieskum, pretože nepracujeme celoročne s publikom. To by skôr mohlo povedať Divadlo Andreja Bagara, ktoré má navyše aj rozmanitý repertoár. Môže si to teda počas roka odsledovať. My máme viac heterogénne obecenstvo, iba ťažko by sme to zisťovali.

Foto: M. Ondrišek

Už dosť rokov však existujú kultúrne poukazy, ktoré umožňujú deťom chodiť na predstavenia v podstate zadarmo. Keď si vezmete počet hodín, ktorý sa venuje umeniu, je to tragické. Nemôžeme sa v tomto porovnávať s okolitými krajinami. Už tam zlyháva elementárna príprava.

Takže chyba je najmä vo vzdelávaní.

Zlyháva to v systéme vzdelávania. Samozrejme, zlyháva to aj v rodinách. Ak by rodičia brali deti pravidelne na výstavu, na koncerty… Ale pokiaľ ide o divadlo, musíte vstať od počítača alebo televízora a ísť niekam. Rodičia musia deti viesť k tomu, aby tam išli.

Navyše, na Slovensku nemáme to, čo majú v okolitých krajinách a na západe, a to je audience development – rozvoj publika, vzdelávanie publika a práca s ním. Taktiež napríklad nemecké inštitúcie, ktoré dostávajú peniaze z verejných zdrojov, majú povinnosť viesť vzdelávací program. Na Slovensku to začína veľmi pomaly. Ide o takzvané neformálne vzdelávanie, ktoré robí napríklad Slovenská národná galéria, ale už aj tunajšie divadlo sa začína venovať vzdelávacím programom.

A aká je celkovo kultúra v porovnaní s okolitými štátmi? S Českom, Poľskom alebo Maďarskom?

O výsledkoch sa hovorí ťažko, môžem iba o systémových záležitostiach. Máme najnižšie HDP na kultúru, možno najnižšie z celej EÚ. Všetky okolité krajiny majú viac, dokonca Estónsko má neuveriteľných 1,8 % HDP na kultúru. Keď sa rozprávate s Estóncami, zistíte, ako je to u nich – podpora kultúry je zakotvená v zákone, časť z lotérií ide automaticky do kultúry. Malý národ, ktorý si uvedomil, že môže vyniknúť kreativitou a svojou kultúrou.

Foto: M. Ondrišek

Kde by mala nastať zmena, aby išlo viac peňazí a pozornosti kultúre?

Naše reprezentácie v kraji aj celkovo v štáte nemajú vzťah ku kultúre. Môžu tvrdiť, že ho majú, ale ten vzťah sa prejavuje tým, akú pozornosť a finančnú podporu kultúre poskytujú. A to u nás nefunguje. Na druhej strane, ako môžu mať vzťah ku kultúre, keď už od ´89 postupne zanikajú rôzne systémy? V minulosti bolo na Slovensku niekoľko tisíc kultúrnych domov, teraz ich je pár stoviek. Zoberte si tiež, že zhruba 90 percent kultúrnych pamiatok je na Slovensku v zlom technickom stave.

Ale hlavne je to o tom vzťahu, je to o tom uvedomení si, že to, čo tu je, nestačí. Narastajúci extrémizmus spôsobuje, že sa menej učí o kultúre, ľudia sa menej vzdelávajú. Som presvedčená, že kultúra a umenie zvyšuje empatiu, rozvíja porozumenie inakosti, toleranciu. Môžeme sa všetko naučiť, môžeme byť automobilovou veľmocou, ale v momente, ako to nebude podporené nejakou ľudskou hodnotou, je to všetko nanič.

Ľudia sú úplní iba vtedy, ak sú dostatočne sebavedomí, ak majú dostatočne hlbokú schopnosť premýšľať o veciach. Malo by sa to riešiť celoplošne. Začať tým, že deti budú mať každý týždeň hodinu, počas ktorej pôjdu do divadla, do galérie, prečítajú si knihu alebo si prečítajú o nejakom spisovateľovi. Je to o scitlivení národa. Inak to tu bude len čistá živná pôda pre fašizmus.

Článok bol súčasťou čísla 3/2017

 

Zdieľajte článok

Komentáre: