Pyco: „Mám svoj vlastný život a médiá beriem ako to popri ňom“

Martin Pyco RauschOd stretnutia študentov žurnalistiky v polovici marca prešla už síce nejaká tá doba, na rozhovor s Martinom Pycom Rauschom ale nikdy nie je neskoro. Pyco si po diskusii s úsmevom sadol na fontánu pred ŠD Nitra a pre študentov UKF, ktorí sa nemohli zúčastniť worshopu, ochotne odpovedal na zvedavé otázky Občasu nečasu.

Ako si sa cítil v pozícií prednášajúceho?
Ja som nebol v pozícií prednášajúceho. Ja som sa rozprával. Preto som aj povedal pedagogickému zboru, že odmietam rozprávať o sebe, maximálne odpovedať na otázky a potom viesť diskusiu, ale prednášajúci som vôbec nebol. Len som rozprával to, čo som zažil. To by bol prednášajúci každý človek, ktorý si tam sadne.

Pýtam sa preto, lebo ťa sem pozvali zrejme ako moderátora.
Áno, pre moje profesionálne skúsenosti z médií. Bola to pozvánka, takže som ju prijal.

Takže máš pocit, že máš čo odovzdať zo života?
Nemám vôbec pocit, že mám čo odovzdávať.

Nemyslím ako učebné osnovy, ale skôr niečo zo života, niečo, čo ľudí zaujíma, z čoho sa môžu poučiť.
Ani nie zo života… Keď niekto chce pracovať v médiách, tak možno je preňho zaujímavé stretnúť sa s niekým, kto niekoľko tých médií prestriedal. Vysvetľoval som si, že možno preto by som sa s niekým vedel o tom porozprávať, ak to niekoho zaujíma. Ak to nikoho nezaujíma, tak nemám pretlak alebo potrebu o tom rozprávať.

Máš pocit, že študenti majú o to záujem?
Ja som sa cítil veľmi dobre. Predtým som bol na besedách iba v základných školách a na jednej strednej, a to bolo skôr o tom, ako funguje televízia. Teraz sme sa vlastne až tak profesne nerozprávali, skôr o živote, o spoločnosti, lebo ja stále vidím to, že všetci, ktorí pracujú v médiách, tej spoločnosti nejakým spôsobom slúžia a zároveň ju dokážu formovať, ale nedokážu ju zmeniť. Dokážu ju iba ovplyvniť. A aká tá spoločnosť je, s tým veľa neurobíme, a zároveň sa nemôžme na nič sťažovať, lebo sme jej súčasťou. Čiže v tom vidím také to celoživotné poslanie.

Keď sa vrátiš do školských čias, vedel by si zhodnotiť, či sa nejako zmenilo školstvo, študenti, možno prístup, aký majú k štúdiu?
Neviem to posúdiť, lebo ja som v podstate základnú školu urobil, stredná mala päť rokov, ale už v treťom ročníku som mal individuálne štúdium.

To kvôli Fun Rádiu?
Učil som sa doma a chodil som na preskúšanie, takže som v podstate stratil aj kontakt so svojimi rovesníkmi. Vo veku pätnásť rokov som bol v kolektíve, ktorý bol minimálne o štyri – päť rokov odo mňa starší, celú pubertu som prepláchol nejakým pracovným časom a pracoval som naozaj sedem dní v týždni až do nejakých dvadsiatich siedmich – ôsmich rokov. Potom som si povedal, že budem robiť len občas nejaký projekt za rok a chcem začať normálne fungovať, žiť a chcem čítať viac kníh, chcem viac cestovať, chcem si vytvoriť kamarátov mimo televízie a rádia, chcem mať proste známych z iných druhov spoločnosti a zatiaľ sa mi to celkom darí. A teraz som taký spokojnejší, vyrovnanejší, lebo nemám pocit, že keď niekde pracujem a odídem, alebo ma vyhodia, alebo firma skrachuje, tak prídem o všetko. Mám svoj vlastný život a médiá beriem ako to popri ňom.

Pyco: "Celú pubertu som prepláchol nejakým pracovným časom a pracoval som naozaj sedem dní v týždni až do nejakých dvadsiatich siedmich – ôsmich rokov. Potom som si povedal, že budem robiť len občas nejaký projekt za rok a chcem začať normálne fungovať."

Aký je rozdiel práce vo verejnoprávnej a komerčnej televízií? Bol si vo všetkých troch (STV, Markíza, Joj)…
Verejnoprávna je ako kebyže musíme zriadiť nejakú samoobsluhu, ktorej štát niečo pripisuje a musí niečo poskytovať ľuďom. Vedľa sa otvorí obchod a človek si môže predávať čo chce, ako chce, za akékoľvek ceny a marketingovo lákať ľudí. Komerčná je teda slobodnejšia v tom, že je to v podstate kapitalistický spôsob fungovania, nemá žiaden predpísaný dôvod, prečo byť verejnoprávna a verejne prospešná, môže si dovoliť, čo chce a či to robí, alebo nerobí, to už je na jej slobodnom rozhodnutí.

Keď je hudba koníčkom alebo moderovanie nie je vždy med lízať

Skús nám objasniť, čo je to hudobná dramaturgia.
Hudobná dramaturgia, ktorú som robil ja, spočívala v tom, že divadelné predstavenie, väčšinou nejaká klasika spracovaná moderne, bolo treba prifarbiť, vyzdvihnúť alebo potlačiť niektoré efekty, to znamená vytvoriť v divákovi úzkosť, radosť alebo napätie a tam som väčšinou vyberal hudbu, ktorá už bola skomponovaná. To znamená, že nekomponujem hudbu, v spolupráci s režisérom ju vyberám a dramaturgicky staviam do predstavenia. On mi povie, kde by čo potreboval ešte pridať, ubrať, niekedy aj kakofonické zvuky: zavŕzga čelo, na ktorom praskne struna, do toho sa ozve nejaký techno zvuk… Teda keď je takýto zámer a zadanie.

A čo komerčné projekty?
Najkomerčnejšie, čo som robil, bola Nevesta pre milionára, gýčová telenovela v rámci reality šou a to ma bavilo v tom, že to celé bolo do istej miery smiešne a mňa bavilo klišoidnosť toho formátu potláčať do epickej roviny. To znamená, že ak ona čaká s ružou pri pláži na svojho ženícha, tak tam proste šupnúť Kylie Minogue a Especially for you a človek sa pri tom ešte smeje a zrazu z toho, z tej gýčovitosti, vzíde trošku irónie, ale nie výsmechu, len takej miernej irónie, ktorá, aspoň som mal pocit, že mňa ako diváka pri tom oslobodzuje. A toto je teda hudobná dramaturgia pre mňa: vystavať nejaké dielo, kde hudba je sprievodom k čomusi.

Čo je tvojím väčším koníčkom – moderovanie alebo dramaturgia?
Moderovanie človeka, ak teda má šťastie na nejaké projekty, uživí, dramaturgia ho nemá ako uživiť. Mňa ani rádio nemalo ako uživiť, pretože som nerobil moderátora, robil som len pár relácií a tie za mesiac človeku nezarobia na benzín, stravu a na nájom, takže to nie sú zrovna joby, to sú väčšinou koníčky, ktorými si človek možno aj privyrobí, ale neuživí sa nimi.

Mal si nejaký zlozvyk, ktorého si sa musel zbaviť, keď si začal pracovať v médiách?
Ešte v úvode, keď som moderoval s okuliarmi, som sa stále pozeral ponad ne a „overoval“ som si situáciu. Kvôli televízií som začal nosiť šošovky, ktoré mi miestami prekážajú, ale nejakým spôsobom som si na ne zvykol, ale že by som mal nejaký zlozvyk…

Pyco: "Odkedy som v televízií a pod nejakým verejným dohľadom, učím sa nebrať veci až tak vážne. Učím sa byť viac flegmatikom."

Niekto zvykne napríklad mrkať jedným okom alebo mľaskať na mikrofón… Proste niečo, nejaký zlozvyk.
Odkedy som v televízií a pod nejakým verejným dohľadom, učím sa nebrať veci až tak vážne. Učím sa byť viac flegmatikom, čo je môj problém, lebo všetko vždy analyzujem a riešim a chcem vedieť, prečo sa veci dejú. Keď mám pocit, že sa dejú negatívne veci, alebo sa okolo mňa zhromažďujú zlí ľudia, tak sa snažím nájsť dôvody, prečo to tak je a čo môžem urobiť pre to, aby som stretával len ľudí s pozitívnou energiou. No a najdôležitejšie asi potom je, aby som aj na ľudí, ktorým môžem byť ukradnutý, alebo ktorí ma možno nemajú radi, nepôsobil nijako a sám v sebe bol vyrovnaný a vyžaroval podľa možností niečo pozitívne. A snáď sa zmení aj ich zmýšľanie o mne, ale viac sa robiť asi nedá.

Predstav si, že si v priamom prenose, je prestávka a dozvieš sa nejakú fakt zlú správu. Negatívna emócia. Vieš, že budeš musieť isť za chvíľočku na kameru…
Chcem odísť domov a nikoho nevidieť. Nemám právo ísť smutný alebo unavený do prenosu a povedať to divákom. Ja mám byť ten veselý a usmiaty, ktorý sprevádza. Ich nezaujíma to, že sa mi práve niečo stalo, čiže tam sa treba úplne odosobniť a povzniesť nad to.

Priamy prenos ale musíš ísť dokončiť. Čo v tejto situácií urobí profesionál?
Keď je to niečo veľmi ťažké, čo ťa trápi tak, že sa od toho nevieš odosobniť, treba zvoliť asi najľahšiu cestu – nepretvarovať sa a napriek tomu to zvládnuť tak, aby sa diváci nemuseli dozvedieť, že ty niečím ťažkým trpíš.
Mne raz rupli nervy počas vyraďovania v semifinále asi tretej Superstar. Boli to emócie, plakalo sa, Adela sa rozplakala pri vyhadzovaní a ja som sa rozplakal vzápätí na to a mediálne vysvetlenie bolo také, že sme sa nechali uniesť tou dusnou atmosférou a obidvaja sme plakali. Ja som však mal vtedy iný dôvod.

Slovensko, to je teda poriadna haluška!

Okrem dramaturgie hudbu aj počúvaš?
Hudbu skoro stále a vždy. 🙂

Máš takú úchylku ako viacerí, že si pustíš do ucha jednu pesničku aj niekoľkokrát za sebou?
Áno, keď som namotaný. Mám jeden folder, ktorý počúvam denne, ten sa volá Addicted Shit a v ňom mám vždy skladby, ktoré chcem dokolečka počúvať, až kým sa mi nezunujú. Potom ich vkladám do ďalších foldrov a vďaka tomu viem, za posledných 6 rokov, ktoré som počúval najčastejšie.

Normálne systém!
V Addicted Shit mám vždy nejakých 20 – 30 songov. Teraz tam mám nejaké nové veci, ešte stále počúvam Sabrosu, už pol roka, mám tam Adele, britskú moletku s famóznym hladom, nových Muse… Jaj, a kúpil som si nový Radiohead! Downloadol som ho hodinu po zverejnení. 🙂 Radiohead mám ako studňu, na ktorú nedám dopustiť. Aj keď je album, na ktorý budú všetci nadávať, ja v ňom nájdem vždy niečo pekné a nové. To, čo robí Radiohead, ja volám, že to je byť nadrogovaný bez drog. Môže to byť nebezpečné pre ľudí so slabou psychikou, lebo to môže mať depresívnu náladu, ale ten nový album je výborný.

Pyco: "Keď mám pocit, že sa dejú negatívne veci, alebo sa okolo mňa zhromažďujú zlí ľudia, tak sa snažím nájsť dôvody, prečo to tak je a čo môžem urobiť pre to, aby som stretával len ľudí s pozitívnou energiou."

Čo si myslíš o tradičnej slovenskej hudbe?
Nepočúvam doma dychovku ani folklór. Je to určité bohatstvo národa a mne sa páči, keď sa ďalej rozvíja, rastie a používa. Páčia sa mi fúzie, ktoré potom prechádzajú do world music, používanie tradičných folklórnych nástrojov ako drumbľa, alebo keď sa fujara dá napríklad do mierneho drum&bassu. Niekedy je z toho dokonca popová pesnička pre rádio. Alebo napríklad skupina Hrdza: robí nové pesničky, ktoré znejú ako úplne staré, prerobené folklórne. To sú veci, keď mám pocit, že sa stavia na tom, čo máme. Na svoj obraz si to adaptuje aj tá najmladšia generácia, ktorá rešpektuje tie nástroje… Čiže, prečo nie?

Keď už sme pri Slovensku, čo tak trebárs  tradičné bryndzové halušky?
Mám rád. Ale ja si beriem zo všetkého to najlepšie, čo mám pocit, že mi chutí a vyhovuje, aj sa mi páči. Spotrebujem litre olivového oleja za každý rok. Väčšinou si ich prinesiem z dovolenky. Nerád kupujem importovaný, radšej kúpim vždy v tej krajine nejaký domáci a podľa možnosti od nejakých vidiečanov.

A to prečo?
Mám pocit, že ich podporím a zároveň verím v tradície… Olivový olej je niečo, čo sa už tisícročia spája s liečením, ľudia sa tým natierajú, ľudia to pili a pokiaľ ho nemám, tak som chorý. Ja si normálne namáčam chlieb do olivového oleja.

To ti až tak chutí? Olivový olej má dosť špecifickú chuť.
Fantastickú chuť!

Nie každý ho má rád…
Každý olivový olej má inú chuť. Keď varím, kombinujem skôr niečo také, nazval by som to stredomorské, lebo väčšina postupov, ktoré používam na svoje varenie, je z talianskej kuchyne, veľa Španielsko, Grécko a tak ďalej. Nič konkrétne, len skôr tie postupy a spôsoby. Čo najviac surovej stravy v rámci nejakej porcie, veľa šalátu k tomu…

To nie je až také typické pre Slovákov.
Pre Slovákov nie, ale ja som nikdy nejedol typicky slovensky, ani typicky inokrajne, ale som si vytvoril svoju vlastnú cestu. Tým, že človek získa nejaké vedomosti aj o postupoch varenia, už nevie normálne jesť, už kreuje. Takže to je asi tiež moja cesta.

"Nemám vôbec pocit, že mám čo odovzdávať," tvrdil po besede na katedre žurnalistiky Pyco.Bonbónik na záver

Ako je možné opýtať sa na školský predmet a skončiť na psychiatrii? Sledujte, aký dar reči má Pyco! Tematicky prekombinovať zdanlivo nesúvisiace veci, to chce poriadnu dávku fantázie a slovnej zásoby. Uznajte ale, že dobrý moderátor sa bez týchto daností nezaobíde. 🙂

Študuje sa na hotelovej akadémií, čo si vlastne študoval aj ty, podobný masochistický predmet ako napríklad na medicíne pitva?
Mňa napríklad bavila na hotelovke technológia prípravy pokrmov, lebo to je do života. Pre ženy určite a pre mužov, ktorí radi varia, dvakrát toľko. Veľmi rád varím, ale nie podľa receptov. Nerád robím cukrárske alebo pekárske výrobky, kde vždy treba dodržať nejaké pomery, aby niečo vykyslo, nevykyslo, alebo sa neskazilo. Pri ostatných receptoch to je kreatívne, lebo v podstate stačí, ak viem, že bešamel mi vznikne z masla, múky a mlieka a zrazu sa do toho prihadzujú bylinky, korenie, spojím to s úplne iným druhom nie mäsa, ale zeleniny a človek kreuje… Technológia prípravy pokrmov spočíva v tom, že človek sa dozvie aj niečo z histórie gastronómií a je to presne ako pri jazykoch: čím viac jazykov človek ovláda, tým sa mi zdá, že má väčší rozhľad, a keď do tej krajiny ešte ide, vďaka tej kultúre je bohatší a potom úplne inak vidí sám seba a to, odkiaľ pochádza. Napríklad ja som sa takto učil novogréčtinu a vtedy som zistil, že rozumiem polovici medicínskych výrazov a cudzím slovám právnického charakteru. Zrazu ich vnímam úplne inak, napríklad už len slovo ako telefón – fon je volať, kričať, a tele je vzdialenosť. To slovo, ktoré používame my, má úplne iný základ. Alebo všetci lekári, napríklad gynekológ: gyneka je žena a logos je vedec alebo ten, čo skúma. Takisto psychiater: psyché je duša, a iatros je lekár. Je to vlastne lekár duše. A keď sa u nás povie psychiater, znie to, akože má niekto vážnejší problém, ale pre mňa je slovo psychiater jedno krásne slovo, lebo to je lekár duše, je to niečo, čo by mi nenapadlo, kebyže neviem ten ďalší zmysel.

autorka článku: Zuzana Staníková
zdroj fotografií: Zuzana Šulajová & Jakub Klimo

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.