Shahzad Chaudhary sa narodil v Líbyi, kde prežil bezstarostné detstvo. Keď mal osemnásť, presťahoval sa na Cyprus, kde si chcel dokončiť bakalárske štúdium v odbore žurnalistika. Popri tom si privyrábal na štúdium ako tlmočník. Tam stretol svoju lásku – ženu zo Slovenska. To rozhodlo o jeho ďalšom osude. Vysoký sympatický tridsaťtriročný muž so živými očami ochotne odpovedal na naše otázky.
Ako by ste opísali začiatok vášho vzťahu s vašou terajšou manželkou?
Keď sme spolu chodili, vtedy mi môj otec telefonoval a pýtal sa: „Akú máš frajerku?“ Povedal som, že sa na osemdesiat percent podobá na moju sestru. Je veľmi dobrá, stará sa o mňa, stále ďakuje. Spýtal sa, či je kresťanka, lebo ja som moslim. Odpovedal som, že áno. Verí v Boha a to je dôležité, lebo u nás nezáleží, či je niekto moslim, alebo kresťan. Môžeme sa oženiť so ženou s iným náboženstvom, ale nie so ženou bez vierovyznania. My veríme v Alaha, vy mu hovoríte Boh, po anglicky je to God. A všetci vieme, že je to jedno, ako nazveme toho, ktorý je tam hore. Žijem s manželkou desať rokov, z toho sedem v jednej dedinke pri Nitre na Slovensku.
Čo sa vám páči na Slovensku?
Ľudia tu sú ku mne veľmi dobrí. Ale aj falošných a žiarlivých ľudí stretnete všade. Nenájdete takú krajinu, v ktorej sú všetci dobrí. Taká krajina neexistuje. Ľudia mi tu pomohli. Robil som si vodičák, študoval som tu, mám tu rodinu mojej manželky, všetci sa mi páčia, rešpektujeme sa. Dnes sa už cítim ako Slovák. Moji kamaráti a rodina sa čudujú, čo robím tu, na Slovensku. Zvykol som si na to, že tu mám dom, a keď odtiaľ niekam vyjdem, je mi smutno a chcem sa vrátiť.
V krajine, odkiaľ pochádzam, sa ľudia smejú, je tam nočný život, iný životný štýl. Tam pracujeme málo a zarábame viac. Máme čas na všetko. Sme leniví, ale život musí byť krásny a zábavný, aby sme boli všetci spokojní, aby boli šťastní ľudia okolo.
Čo si myslíte o Slovákoch, o ich kultúre?
Slovenská kultúra je podobná európskej. V arabskej kultúre sú ľudia viac priateľskí. V krajine, odkiaľ pochádzam, sa ľudia smejú, je tam nočný život, iný životný štýl. Tam pracujeme málo a zarábame viac. Máme čas na všetko. Sme leniví, ale život musí byť krásny a zábavný, aby sme boli všetci spokojní, aby boli šťastní ľudia okolo. Na Slovensku stále pracujeme. Končíme prácu o šiestej-siedmej hodine večer, kukáme telku, spíme a ráno o siedmej ideme do roboty. Dokola a dokola. Cez víkend pijeme. Ja nie, ale Slováci áno.
Je niečo, čo neviete na Slovákoch pochopiť?
Nie sú zvyknutí na cudzích ľudí, na inú kultúru. Pracujem ako učiteľ na gymnáziu v Želiezovciach. Deti mi povedali, že nikdy neboli v Bratislave. Nevedia, aký človek príde z druhej krajiny, ako sa s ním majú rozprávať. Alebo mám takú príhodu. Predtým som pôsobil v jednej škole v Nitre. Sedel som tam a rozprával sa so školníkom. Riaditeľka prišla a spýtala sa, či sa môže so mnou rozprávať. Šli sme do riaditeľne. Spýtal som sa, čo sa deje. Opýtala sa: „Prečo tu sedíte so školníkom?“ Ja hovorím: „Prečo nie?“ Povedala: „Pozrite, vy ste učiteľ a on len školník.“ Odpovedal som jej: „Pre mňa je najprv človek, až potom školník.“ Pre mňa je jedno, či je niekto školník, alebo upratovačka. V našej krajine dávame ľuďom veľa pozitívnej energie, aby sa druhí cítili dobre. Na Slovensku sú sebeckí ľudia – len ja, ja mám vzdelanie, ja mám všetko a druhí nemajú. Ukázať chcú veľmi veľa. Ale prečo treba ukazovať, že niekto niečo vlastní a iný nie?
Niektorí moji kamaráti v Líbyi si myslia, že Slováci strašne veľa pijú – že na raňajky majú vodku ako Rusi a že jedia len chlieb alebo zemiaky.
Čo si myslí svet o občanoch Slovenska?
Bol som vo Viedni, robím si totiž doktorandúru. Prezentoval som svoju prácu. Boli tam profesori z Ameriky, z Indie, z Thajska a ďalších štátov. A oni sa ma opýtali, kde je Slovensko. Povedal som im: „Teraz sedíte vo Viedni. Susedná krajina je Slovensko.“ Američania to tiež nevedeli, ale viete, akí sú Američania – ani my síce nevieme, ako vyzerá Kalifornia. Lenže oni nepoznajú ani názov „Slovensko“. Ďalší si myslia, že Slovensko je súčasťou Ruska, vedia o nás, ako o Československu. To je veľa rokov zaužívané. Niektorí moji kamaráti v Líbyi si myslia, že Slováci strašne veľa pijú – že na raňajky majú vodku ako Rusi a že jedia len chlieb alebo zemiaky. Počul som o Slovenkách, a to ma veľmi mrzí, že je jednoduché s nimi stráviť noc. Ja som nechcel – keby som chcel, mal som veľa možností, ale kamaráti, ktorí tu roky bývajú a sú slobodní, povedali, že si chceli nájsť partnerky, ale nepodarilo sa im to. Uznali, že o ženách sa tak hovorí neprávom.
Prečo majú taký názor na tunajšie ženy?
Muži si o žene, ktorá ukáže veľa, nemyslia veľa pekného. Nemajú radi ani nadmieru namaľované ženy, ani ženy, čo ukážu veľmi veľa. Páči sa im prirodzenosť. Napríklad v Bratislave stretnete ženy s úplne krátkymi nohavicami, ale nie sú to prostitútky. V Rakúsku alebo v Anglicku to neuvidíte. Pre nich nie je normálne, aby sa ženy takto obliekali. Ale netreba zabudnúť, že aj o tomto je demokracia.
Aký majú podľa vás názor Slováci sami o sebe?
Stretol som sa s tým, že muži okolo tridsať si myslia, že len oni sú dobrí, že sú supermani, ale ostatní okolo sú nanič. Ale podľa môjho názoru to nie je pekné, ani inteligentné. Boh stvoril všetkých rovnocennými, nikto nie je pán. Každý je pre niečo na svete. Ženy sa vždy správali ku mne dobre. Väčšinou si Slováci o sebe nemyslia, že sú extravagantní alebo že sú chudobní. Niektorí možno majú depresiu kvôli tomu, že sú nezamestnaní alebo zarábajú málo, ale ostatní sú milí.
Vyštudovali ste žurnalistiku. Čítate aj slovenské noviny?
Samozrejme, čítam Nový Čas. Nepáči sa mi, že sú tam veľmi negatívne a pesimistické veci, napríklad o haváriách, teroristoch. Ľudí to nezaujíma. Aj niečo pekné by tam mohlo byť. Bol som na Cypre, v Anglicku, ale to som tam nezažil. V slovenských novinách je hrozne veľa sexuálnych článkov, ktoré nie sú vhodné pre deti. Napríklad, ukazujú nahé ženy, je tam rubrika, že ženy hľadajú mužov, ale deti to vidia a nie je to dobré pre ich mentalitu. Viem to, lebo mám dcéru. Rodičia mi dajú za pravdu, že všetko sa pred deťmi nedá schovať, ony nájdu noviny a prezerajú si ich. Človek nemôže chodiť po vonku nahý, tak prečo to má byť v novinách? V iných krajinách nie sú ani fotky nahých ľudí, ani ľudí ako sa bozkávajú. Nemusí sa o tom prestať písať, ale nemali by tam byť fotografie, lebo tie ukážu veľmi veľa a niekto to nechce vidieť.
Ľudia sa chcú vrátiť vtedy, keď sa niekde cítia ako cudzinci. Ja však cítim, že mojím domovom je už Slovensko.
Chceli by ste sa ešte niekedy vrátiť do svojho rodiska alebo chcete na Slovensku zostať?
V Líbyi už nikto z mojej rodiny nebýva. Odsťahovali sa do Anglicka. Do krajiny, v ktorej som sa narodil, by som chcel ísť už len na dovolenku. Tu mám prácu. Ľudí, ktorých som potreboval, aby boli pri mne, som našiel tu. Tí, s ktorými som trávil detstvo, boli dobrí v tom čase. Som tu spokojný, chcem niečo v živote dokázať, cítim sa tu dobre. Sú tu veľmi milí profesori, aj ľudia v Želiezovciach sú príjemní. Ľudia sa chcú vrátiť vtedy, keď sa niekde cítia ako cudzinci. Ja však cítim, že mojím domovom je už Slovensko.
autorka: EMA
foto: osobný archív Shahzada Chaudharyho
