Je mladá, krásna, talentovaná a v živote si prešla všeličím. Napriek tomu z nej a jej piesní vyžaruje nesmierna energia, láska a pokora. Nikdy sa nevzdáva a tvrdí, že jej vlastné pošmyknutia a chyby ju vedia posúvať vpred najviac zo všetkého. Sima Martausová (26), pesničkárka mladej generácie.
Možno ste o nej ešte nikdy predtým nepočuli a je pre vás úplne neznáma, možno ste jej fanúšikom už dlho a možno ste sa do jej piesní zamilovali na prvýkrát. Sú chytľavé, melodické, s jemnými rýmami. Práve vďaka tomu sa tak ľahko vrývajú do pamätí stoviek ľudí, ktorých Sima svojou hudbou teší.
Obyčajné dievča, obyčajná hudba
Sima Martausová je obyčajná mladá žena, ktorá sama seba považuje za večné dievča. Pochádza z Považskej Bystrice, kam sa stále veľmi rada vracia. „Na Považskej mám najradšej to, že tam bývajú moji rodičia, sestra, babka a veľa skvelých kamarátov. Milujem aj okolie Považskej Bystrice – nádhernú prírodu, hory, skaly… Pre toto všetko sa do svojho rodného mesta vraciam veľmi často a rada.“ Mladé ambiciózne dievča netúži po tom, aby sa objavovalo na stránkach bulvárnych časopisov a po tom, aby ju ľudia na ulici spoznávali. Práve naopak, chce, aby jej tvár zostala v anonymite a aby ľudia poznali jej osobnosť podľa piesní. „Rodičia ma odmalička vychovávali vo viere, v láske, učili ma vážiť si ozajstné hodnoty. V živote sa ich stále učím praktizovať a každý deň, v hocijakej situácii si ich pripomínam.“ Vždy chcela byť obyčajná a tvoriť obyčajnú hudbu pre ľudí tak, aby ich potešila a zahriala pri srdci. A to sa jej veľmi darí.
Z priemyslovky na pódiá
Nie vždy však to bolo tak. Malá Simonka síce od malička inklinovala k hudbe, no jej profesionálne sny sa pôvodne uberali iným smerom. Po absolvovaní priemyslovky si podala prihlášku na architektúru, no napokon sa z nej stala speváčka a herečka. Ako sa to stalo? „Po prijímacích pohovoroch na architektúru, ktoré mi nevyšli, som sa rozhodla skúsiť niečo, kde by nebola matematika a zároveň niečo, čo by ma bavilo. Vtedy mi napadlo, že by som mohla skúsiť niečo s umením a našla som Divadelnú akadémiu v Banskej Bystrici.“ Prekvapení budú možno i tí, ktorí Simu poznajú len prostredníctvom jej hudby. Okrem speváckej kariéry totiž účinkuje i v obľúbenom Radošinskom naivnom divadle pod taktovkou pána Štepku: „Hrám v predstavení Polooblačno. Moji kolegovia sú úžasní ľudia, pri ktorých sa cítim ako doma. Veľmi si vážim, že môžem byť v tomto divadle a že môžem hrať po boku svojich skvelých kolegov.“
Keď sa jej však spýtame, čo jej srdcu bližšie, neváha a okamžite odpovedá, že hudba. „Hoci ma divadlo veľmi baví, vyhrala by hudba, pretože keď spievam svoje piesne, tak som to ja – taká, aká som.“ Tej sa chce venovať stále. Vo svojich dvadsiatich šiestich rokoch má na konte dva albumy, za sebou veľké úspechy a pred sebou množstvo vystúpení, ktoré sú už dopredu vypredané. Úspech jej však nestúpol do hlavy a chce, aby to tak zostalo navždy. „Ja ten úspech ani tak veľmi nepripisujem sebe. Nie je to len o tom, že si tvorím pesničky, ale aj o kapele, ktorú mám, o našom manažérovi, o ľuďoch, ktorí sa možno v pesničkách nachádzajú. Pre mňa je to taký malý zázrak.“
Človek ako každý iný
Po koncerte Simy Martausovej sa hľadisko pomaly vyprázdňuje, ľudia odchádzajú s dobrým pocitom a teplom na duši, keď sa ozve poklopkanie po mikrofóne. Sima nechce spievať ďalšiu pieseň, chce sa len spýtať, kto ide autom smerom na Považskú Bystricu a má pre ňu jedno voľné miesto. Je to človek ako každý iný, so svojimi chybami a omylmi, ktoré ju posúvajú ďalej. „Asi ako každého, aj mňa najviac vždy vedeli posilniť a posmeliť vlastné pošmyknutia, preto si aj vždy hovorím, že omyly a chyby sú dobré, lebo človeka najviac formujú a učia ho pokore.“ Veľmi dobre si uvedomuje, že nie je dokonalá. Texty i hudbu si tvorí sama, a preto musí čeliť kritike so vztýčenou hlavou. „Keď je kritika dobre mienená a nie zaujatá, tak si ju vážim a beriem ju ako niečo, čo ma môže posunúť.“
Jej fanúšikovia sú pre ňu veľmi dôležití, túži po tom, aby sa cítili príjemne pri počúvaní jej hudby, no najmä aby boli všetci okolo nej šťastní a spokojní. „Je to pre mňa veľmi vzácne, že existuje niekto, kto zdieľa podobné pocity ako ja. Je to ten najkrajší pocit, ak moja hudba niekomu pomôže v ťažkej chvíli. Preto všetkých, ktorí moje piesne počúvajú, srdečne pozdravujem a aspoň takto na diaľku vrúcne objímam.“
autorka: Simona Bagová
foto: archív S. M., Flickr.com
