Rozum vs. cit?

Výrok Reného Descartésa „Myslím, teda som…” pozná hádam každý. Je to však naozaj tak? Je slovo „človek” univerzáliou a reáliou sa stáva až v procese myslenia? Ak áno, je to obmedzujúca kategória. Ak nie, prieme sa s faktom, že práve náš rozum nás odlišuje od ostatných živočíchov.

Aj muži sa zamýšľajú: Rozum alebo cit?Odmalička nás učia uvažovať a myslieť. Robiť racionálne rozhodnutia, logické závery a  vzorcovať všetko do kadejakých škatúľ, podľa ktorých sa snažíme riešiť naše problémy. Mojím cieľom nie je zdiskreditovať dôležitosť rozumovej stránky človeka. Chcem poukázať na to, že človek nemá len mozog, vnemy a procesy, ale človek má dušu, a tú nemožno uchopiť pojmami a uväzniť rozumom. Je duša nad rozumom? Ktorý z nich má vyššiu moc?

Keď príde na svet dieťa, je úplne čisté, ako hmota, ktorej treba dodať formu. Jeho rodičia majú v rukách to najvyššie poslanie – prípravu na život, odovzdávanie a sprostredkovanie informácii o svete ako takom. Psychickým a fyzickým vývojom sa z neho stáva osobnosť, mení sa jeho charakter a učí sa rozmýšľať. Spoločnosť, ktorá sa neustále oháňa rozumnými rozhodnutiami, rozumnými činmi, skrátka všetkým rozumným, lebo to jednoducho musí platiť, má na rodinu, ako jej základnú bunku, silný vplyv. Kde berieme tú istotu, že racionálne = správne? My, ľudia, či už v škole alebo v práci, prichádzame do styku s neuveriteľným množstvom informácií, možností a situácií, ktoré nás nútia zvažovať a rozhodnúť sa. Správne sa rozhodnúť. Nie je však práve výraz „nesprávne rozhodnutie” len frázou, ktorá ospravedlňuje nerozumnosť rozumu vo chvíľach, keď je bezmocný?

Dennodenný život každého z nás možno rozdeliť na určité sekcie. Práca, škola, záujmové skupiny a podobne, by sme mohli ohraničiť pojmom povinnosti. Osobné vzťahy, rodinu, vnútorný rast či náš najosobnejší svet, pojmom právo. Tieto dve zdanlivo oddelené časti sú navzájom prepojené a mali by byť zdravo vyvážené. V prvej časti je múdre riadiť sa rozumom, je to praktická stránka nášho života. Druhá časť je emocionálna súčasť každého človeka, kde vládne predovšetkým srdce. Prečo nás teda učia nepočúvať srdce a zabíjajú v nás prirodzenú intuíciu? Pritom práve tieto dva silné pocity vo veľkej miere ovplyvňujú náš charakter. Čo nami ako ľuďmi otrasie viac ako hraničné situácie, ktoré pohli naším srdcom, ktoré sme skutočne cítili, situácie, v ktorých sme boli ľuďmi silnejšie ako kedykoľvek predtým? Niekedy je múdrejšie len cítiť a nemyslieť. Občas skrátka platí, že čím viac myslíme, tým horšie si robíme. Neustálym rozmýšľaním nad situáciami, ktoré sa už stali, alebo sa stať môžu a nemusia, vytvárame problémy, ktoré neexistujú a míňame energiu trápením sa nad vecami, ktoré nemôžeme ovplyvniť. Výborne to vystihuje stará, medzi mladými veľmi atraktívna fráza: „nerieš to!” a hoci to znie uvoľnene, práve neriešiť veci a nechať ich tak, je často to najťažšie na svete. 🙂 Príkladov nájdeme tisíce, od výberu jedla v reštaurácii, pri ktorom tak dlho uvažujeme, až si vyberieme najväčšiu kravinu, až po neochotu pripustiť si vlastné šťastie usilovným hľadaním chýb a zádrheľov. Aj ženy sa zamýšľajú: Rozum alebo cit?Analyzujeme. Všetko a všade. Asi sa bojíme uveriť v našu úžasnosť, silu, jedinečnosť, v naše schopnosti. Možno kdesi vnútri neveríme na dušu. Je to pre nás rozumných tak abstraktné, že vety obsahujúce slovo duša berieme úplne samozrejme, ale keď nás niekto poprosí, aby sme to slovo vysvetlili, kokceme. Koho z nás od narodenia viedli k viere vo vlastnú dušu, vedomie či nevedomie? Nikoho. Od útleho detstva nás učia len byť rozumným a správnym. Viem, že triezvy a racionálny prístup je dôležitý, ale obmedziť sa len naň by bola veľká škoda. Svet predsa nie je trojrozmerný, ani štvor, nie je čiernobiely a nefunguje podľa pravidiel.

Nie je rozum dôvodom, prečo využívame len žalostne málo percent mozgu? Nie je naša najväčšia zbraň aj naším najväčším obmedzením? Stačí len popracovať na rovnováhe rozumu a srdca a ich vzájomnej spolupráci. Je potrebné naučiť sa efektívne rozlišovať, kde má miesto srdce a kde rozum. Mnohokrát nie je nevyhnutné dookola rozmýšľať, len veci cítiť a počúvať svoje vnútro. Nerozpitvávať všetko na malé kúsky, ale spoľahnúť sa na život, na to, že nejako to dopadne, a na to, že zlé rozhodnutia skutočne neexistujú. Nie je to jednoduché, ale s vierou a snahou sa dá naučiť všetko, čo chceme.

Už sám pán Freud a pán Jung polemizovali o sile nášho podvedomia a obaja boli neoblomne presvedčení o sile ľudskej duše. Čo je správne, čo nesprávne? Má snáď niekto patent na život? Návod, ako veci fungujú? Odpoveď je nie, ale každý z nás môže nájsť riešenie svojich problémov sám v sebe. Stačí dobre počúvať, stačí úplne naozaj chcieť a stačí sa trošku spustiť. Nemusíme brať život tak vážne, ani si robiť zbytočné vrásky. Nakoniec nás život či osud (ako chcete) aj tak nasmeruje presne tam, kam má.

autorka článku: Žofia Drugdová
zdroj fotografií: flickr.com

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.