Geri D. Gerhátová je študentkou na katedre kulturológie, no napriek svojmu mladému veku má na svojom konte už niekoľko vydaných kníh. Stihla už spracovať svoju prvú divadelnú hru. Je živým dôkazom toho, že ak niečo skutočne chcete a idete si za tým, tvrdá práca sa vám vyplatí. Prečítajte si niečo viac o tejto nadanej študentke a inšpirujte sa jej elánom do života.
Geri je skutočne originálne meno. Avšak je to tvoj umelecký pseudonym. Prezraď nám teda, ako a kedy táto prezývka vznikla.
Moja prezývka vznikla veľmi dávno, ešte v prvom ročníku na základnej škole. V triede sme boli dve Dominiky, a tak mi učiteľka vytvorila skratku z môjho priezviska. Mne sa to veľmi zapáčilo. Momentálne používam prezývku častejšie ako vlastné meno.
Vyštudovala si Pedagogickú a sociálnu akadémiu v Leviciach, odbor animátor voľného času. Ako si sa ocitla na katedre kulturológie na našej univerzite?
Po strednej bolo vhodné ísť niekam na vysokú školu. Pôvodne som chcela ísť do Prahy na Literárnu akadémiu, ale po týždni strávenom na spisovateľskom kurze tej školy som si bola istá, že tam študovať nechcem. A tak som si na internete vyhľadala odbory, ktoré ma zaujali a vybrala som si ten, o ktorom som absolútne nemala potuchy, čo znamená. Avšak predmety vyzerali lákavo. A dnes viem, že som si vybrala najlepšie.
Ako si sa dostala k písaniu kníh?
Mala som sedem, keď som sa hrala na spisovateľku a písala veľmi nesúvislé príbehy na otcovom starom počítači. Potom som si vytvárala z papiera vlastné knižky a sama som ich ilustrovala. Keď som mala asi dvanásť, prvýkrát som vyhlásila, že chcem vydať knihu a o dva roky sa mi to splnilo.
Čo tvoja rodina a priatelia? Môžeš sa na nich obrátiť, keď si nevieš dať rady napríklad ohľadom tvojich kníh?
Moja rodina je úžasná. Fungujeme pod heslom „číta celá rodina“. Vždy, keď niečo napíšem, tak mám v rodine prvé lastovičky, čo majú právo skritizovať dielo ešte pred vydaním. Mám aj verných priateľov čitateľov, ktorí si vždy kúpia knihu a robia reklamu medzi známymi.
Máš nejaké ďalšie koníčky alebo už nemáš na nič iné čas?
Moja prílišná zvedavosť spôsobuje, že mám chuť všetko vyskúšať a otestovať. Niekedy si toho potom naberiem viac, ako by som zvládla. Momentálne je divadlo môj najväčší koníček. Taktiež ma zaujala réžia. Robím tiež redaktorku v novozámockej televízii. Je toho ešte veľa, napríklad cestovanie, čítanie a odkedy sme začali nacvičovať divadelnú hru Ako zlatá rybička, tak ma chytila aj hra na xylofón.
Bolo ťažké vydať svoju prvú knihu?
Bolo to o niečo ťažšie ako v mojich predstavách. Na internete som si našla zoznam všetkých vydavateľstiev na Slovensku, bolo ich približne 420. Svoju knihu som poslala všetkým do jedného. Ozvalo sa ich asi 20, z toho iba jedna kladná odpoveď. Šla som teda do Banskej Bystrice podpísať zmluvu. Potom sa začal proces vydania knihy, ktorý sa mi zdal dlhší ako jej samotné napísanie.
Ako vznikajú tvoje knihy? Ráno sa zobudíš a máš v hlave nápad alebo musíš nad obsahom dlhšie premýšľať?
Dobre sa vyspím a je to. Nápad sa jednoducho zrodí, premietne sa mi v hlave a zostane tam až dovtedy, pokiaľ ho nevložím na papier. V procese písania je zas mnoho premýšľania a taktizovania.
Máš momentálne rozpísanú nejakú ďalšiu knihu?
Momentálne mám načrtnutú knihu, do ktorej sa hodlám po skúškovom pustiť naplno. Ale o čom bude a kedy vyjde, to vám zatiaľ neprezradím.
Dala si si nejaký cieľ napísať aspoň určitý počet kníh?
Keď som bola malá, chcela som ich napísať 313. Neviem prečo, jednoducho sa mi páčilo to číslo. Dnes sa toho už nedržím, chcem písať tak veľa, ako sa bude dať.
Stáva sa ti občas, že ťa ľudia spoznávajú na ulici? Aké máš pri tom pocity?
Písanie kníh má tú krásnu výhodu, že človek nevystavuje svetu svoju tvár, ale skôr svoje myšlienky a fantáziu. Preto sa len málokedy stane, že by ma niekto spoznal. Skôr sa stretávam s tým, že mi známi povedia o tom, ako v meste počuli rozprávať sa niekoho o mojej knihe, alebo sa mi ozvú čitatelia na Facebooku, čo celkom poteší. Ale už sa mi stalo aj to, že ma niekto spoznal na ulici.
Kde a ako si krstila svoje knihy? Máš z ich krstu nejaký vtipný zážitok?
Prvú knihu som nekrstila, skôr sme to tak rodinne oslávili. Pri druhej a tretej prišla moja kamarátka Ivet s nápadom usporiadať krst. Krstilo sa v novozámockej galérii zeleným čajom. Za krstnú mamu som si zvolila spisovateľku Beu Bazalovú. Knihu Keep smiling som zas krstila imelom v deň, kedy mal nastať koniec sveta. Kniha Sme tu! sa krstila lentilkami. Moje posledné dielo Madam sme pokrstili podľa mňa najoriginálnejšie, bozkom. S týmto krstom sa spája aj vtipný zážitok. Krstiaci bozk bol od mojej tety Alex. Zapáčil sa tak veľmi, že v ten večer musela pobozkať všetky predané knihy. Fungovala ako také pečatidlo, nestíhala si ani nanášať rúž na pery.
Napísala si aj inscenáciu Ako zlatá rybička. Povedz nám o nej niečo viac. Kde ju môžeme vidieť?
Inscenácia je zmiešanie rozprávky o zlatej rybičke s paragrafom 175, ktorý zakazoval homosexuálne styky. Platil v období druhej svetovej vojny nielen v Nemecku. Hra je o sile prianí, pretože nie vždy to, čo si želáme, aj naozaj chceme. Reprízy inscenácie snáď budete môcť vidieť v letnom semestri v Umeleckom tvorivom ateliéri.
Ešte nám prezraď, ktorých autorov najradšej čítaš ty.
Ja mám veľmi veľa obľúbených autorov. Ale takí pre mňa naj autori sú Charles Dickens, Tess Gerritsenová a zo slovenských spisovateľov je to Bea Bazalová.
A na záver nám v krátkosti uveď, aké knihy si už vydala.
Kniha Biely reťazec je o obchode s bielym mäsom, Osud zas o obchode s drogami. Vo Vodníkovi vyčíňa vrah v Nových Zámkoch. Keep smiling je zas niečo celkom iné, je to biografia mojej ruštinárky, ktorá sa napriek nástrahám osudu stále usmieva. Sme tu! je tínedžerský román a posledná kniha, Madam, je detektívny román o neobyčajnej láske, ktorá dokázala zabiť.
autorka: Martina Dudíková
