Miroslav Kršňák je bývalým a po veľmi dlhej dobe aj terajším študentom UKF. Na našej škole kedysi vyštudoval bakalársky stupeň učiteľstva anglického jazyka a literatúry. Po prevzatí diplomu sa chytil skvelej príležitosti, založil a vybudoval jednu z najlepších jazykových škôl na Slovensku. Ako to dokázal, a prečo sa po jedenástich rokoch vrátil na UKF získať magisterský titul?
Ako sa zrodila myšlienka vybudovať jazykovú školu pre detičky?
Kým som bol ešte študent, učil som na jazykovej škole. Išlo to veľmi dobre, ale ja som chcel výzvu. Chcel som dokázať viac. Zaumienil som si učiť anglický jazyk seniorov. Išiel som do domova dôchodcov tu v Nitre. Po rozhovore s pani riaditeľkou som však odišiel veľmi sklamaný. Nechápala totiž zmysel investície času a energie do ľudí, ktorí sú už na odchode. Dlho som nad tým uvažoval a nakoniec som dospel k záveru, že sa vydám opačným smerom. Budem sa venovať mladším generáciám. Dostal som sa do centra voľného času a začal učiť detičky po anglicky. V lete som spravil letný tábor a neskôr som začal učiť v škôlkach. Po získaní bakalárskeho titulu som založil jazykovú školu, ktorá pôvodne vyučovala dospelých. Popritom sme (už aj s ďalšími lektormi) stále učili aj v škôlkarov. Až po piatich rokoch sme sa rozhodli vyučovať výhradne deti.
Prečo ste sa rozhodli dať škole názov Language planet?
Keď som zakladal svoju jazykovú školu pri pohľade na obrázok planéty, ktorú som nakreslil po prvom letnom tábore pre deti, mi napadlo pár pekných myšlienok. Žijeme na planéte, ktorá je plná ľudí a jazykov. Rôznorodosť jazykov je krásna, no mnohokrát ľudí oddeľuje. Ja by som chcel, práve naopak, ľudí spájať. Preto som vytvoril jazykovú školu s názvom Language planet, ktorú využívam ako most k spájaniu ľudí.
Foto: Miroslav Kršňák.
Začali ste budovať sám od nuly alebo ste mali nejakých partnerov, resp. sponzorov?
Ako som už spomenul, počas bakalárskeho štúdia som učil v jazykovej škole. Začal som v prvom ročníku a učil som tam celé tri roky. Investoval som do tejto inštitúcie veľmi veľa energie a pomohol som jej rásť. Neskôr sme sa s riaditeľom dohodli, že sa stanem jeho partnerom. Keď som bakalárske štúdium dokončil, viedol som už školu spolu s ním. Po mesiaci mi však oznámil svoj odchod a zatvorenie školy. Ponúkol mi možnosť odkúpiť ju. Keďže som nechcel svoju trojročnú robotu a námahu vyhodiť von oknom, školu som odkúpil za nasporené peniaze. S budovaním a vedením mi veľmi pomohla rodina, bez nej by som to nedokázal.
Čo všetko je podľa Vás potrebné pre vybudovanie vzdelávacej inštitúcie – vlastnosti, prostriedky, znalosti?
Ak chce človek vybudovať vzdelávaciu inštitúciu, ktorá sa zameriava na určitý odbor, musí v ňom mať v prvom rade znalosti. Takže znalosti, zručnosti a skúsenosti v danom odbore sú samozrejmosťou. Dajú sa však získať nielen štúdiom na vysokej škole, ale aj v živote. Veľakrát je pri takýchto inštitúciách dôležitý papier, diplom. Ja som napríklad neskôr zistil, že som si jazykovú školu mohol otvoriť po zložení jazykovej skúšky na štátnej škole. Bakalársky diplom som vôbec nepotreboval. Takže potrebný je certifikát alebo niečo, čo dáva človeku status voči klientom. Čo sa týka vlastností, tie pravdepodobne platia pre všetky druhy podnikania. Človek musí mať nejakú víziu, prečo to robí. Myslím si, že vízia musí byť viac než len peniaze. Musí tam byť jednoducho cieľ, ktorý nie je iba materiálny. Človek by mal byť odhodlaný, vytrvalý. Nemal by byť naivný a očakávať, že úspech príde z jedného dňa na druhý alebo z jedného roka na druhý. V neposlednom rade je veľmi dôležitá viera v daný proces. Veriť, že sa to dostane nie tam, kam človek chce, ale tam, kam sa má. Potrebný je tiež správny mindset – vidieť v negatívnom aj to pozitívne. Čo sa týka prostriedkov, tie sú opäť samozrejmosťou. Bez financií sa veľmi ťažko s niečím takýmto začína. K prostriedkom ako takým by som ešte pridal aj konexie a známosti. Sú výhodou, ktorá dokáže veľmi pomôcť pri zakladaní a budovaní čohokoľvek.
Ako dlho trvalo, kým začala škola naplno fungovať a dostala sa do pozornosti širokého okolia? Čo bolo najvýznamnejším bodom zlomu?
Jeden známy mi povedal, že pre školy alebo celkovo firmy, je prvých päť rokov kľúčových. Ak podnik v poriadku prežije prvých päť rokov, má väčšiu šancu na dlhodobý úspech. Pre mňa boli tieto roky rozbehové. Zháňal som klientov, partnerov a sponzorov. Čiže povedal by som, že päť rokov bol časový interval, po ktorom už škola naplno fungovala. Najvýznamnejším bodom zlomu bol pre mňa rok 2015. Vtedy sme sa, spolu s mojou teraz už manželkou, definitívne rozhodli zameriavať sa vyslovene na prácu s deťmi. V tomto roku sme aj zakúpili licenciu na metodiku Wattsenglish, čo je metodika pre deti vo veku od troch do jedenásť rokov. Potom ale nasledovala veľmi ťažká robota. Investovali sme do toho veľa energie. Trvalo ďalšie štyri roky, do roku 2019, kým prišiel iný významný bod. Mali sme vytvorenú relatívne pevnú základňu lektorov zaškolených na výučbu detí a mali sme viac ako 240 študentov na materských a základných školách. Bol to prvý rok, kedy som takmer vôbec nemusel učiť. Bol to taký môj malý sen viesť školu, ale nemusieť učiť. V roku 2019 sa mi to viac-menej podarilo a zároveň všetko, čo sa týkalo školy a vyučovania, prebiehalo hladko a bez problémov. Toto boli dva významné body – rok 2015 a rok 2019. A potom prišiel COVID-19…
Ocitli ste sa niekedy v natoľko vypätej situácii, že ste chceli so všetkým prestať? Ak áno, ako ste ju riešili a čo vás motivovalo nevzdávať sa?
Vypätých situácií bolo nesmierne veľa. Veľakrát som to chcel zabaliť, pretože celý proces vedenia a aj vyučovania sa točí najmä okolo dvoch vecí – psychológia a peniaze. Zrazu sa môžu nakopiť problémy z psychologického hľadiska. Napríklad práca s komplikovanými deťmi, lektori sú vyčerpaní, rodičia detí dávajú človeku zabrať, nemá čas sám na seba a tak ďalej. Potom do toho prídu problémy z finančnej stránky. Lektori chcú väčšiu výplatu, rodičia chcú ale platiť čo najmenej a majiteľ má obmedzený rozpočet. Keď sa toto všetko nabalí a človek si uvedomí, že je otrokom vlastného podniku, pýta sa sám seba, či je to naozaj to, čo chcel. Ale ako som povedal, je potrebné mať víziu a cieľ. (Pauza). Keďže vidím, ako tento svet a ľudia hlúpnu a sú plní strachu, ktorý oslabuje ich myseľ, beriem za svoju morálnu povinnosť, aby som mladšie generácie vzdelával a viedol ich ku kritickému mysleniu. Preto vždy, keď nastane zlá a vypätá situácia, myslím na svoju víziu, cieľ, povinnosť a na svoju školu. Na svoju školu ako na platformu, ktorá spája ľudí pomocou jazyka, osviežuje deťom myseľ prostredníctvom zážitkového učenia, vedie ich ku kritickému mysleniu. Rozširuje intelekt. To mi veľakrát dáva aspoň najmenšiu nádej, že to, čo robím je významné a väčšie než ja.
V čom je Vaša metóda učenia lepšia ako v iných jazykových školách?
Nerád sa porovnávam s inými jazykovými školami. Veľmi si totiž vážim každého, kto sa vzdelaniu venuje. Všetci robíme všetko, čo je v našich silách, ako najlepšie len vieme. Naša celková filozofia je postavená na troch pilieroch. Prvým je kvalifikovaný, vyškolený, zábavný a motivujúci tím lektorov. Druhým je unikátna metodika. Jej základnou črtou, ktorá ju odlišuje najviac, je reálna postava. To znamená, že deti majú v podstate dvoch lektorov. Jeden sa im venuje na hodine, a potom je tu Steve (zakladateľ a tvár metodiky Wattsenglish). Ten sa deťom venuje doma v podobe rôznych videopríbehov a pesničiek v angličtine. Vďaka tomu si deti nespájajú jazyk s objektmi, ale s reálnymi osobami. Tretím pilierom je kvalitný servis, či už pre deti, ich rodičov, lektorov alebo základné školy.
Vaša škola sa stala najlepšou jazykovou školou na Slovensku za rok 2021. Čomu vďačíte za tento úspech?
E-mail marketingu a Facebooku.(Smiech). Nie. (Pauza). V roku 2021 uplynulo desať rokov, odkedy som školu založil a v tomto roku sme sa aj stali najlepšou jazykovou školou na Slovensku. Za úspech vďačím desiatim rokom tvrdej práce. Je odzrkadlením mojej, respektíve našej tvrdej roboty.
Foto: Miroslav Kršňák.
V čom spočíva Vaša funkcia zakladateľa a riaditeľa Language planet?
Moja manželka, vyštudovaná právnička a usporiadaný človek, ma dokázala odbremeniť od množstva povinností. Administratíva, nadmerná komunikácia s rodičmi a riešenie fakturácií, všetko rieši ona. Navyše mi s účtovníctvom pomáha moja rodina. Vďaka tomu je síce moja funkcia jednoduchšia, no stále zahŕňa veľa úloh. Mám na starosti všetko ostatné. Pripravujem a školím lektorov, taktiež sa snažím pomáhať tým vyčerpaným a hľadať nových. Pripravujem a konzultujem s nimi plány hodín a zabezpečujem ich plynulý priebeh. Rokujem s partnermi, riaditeľmi a zástupcami škôl. Zháňam sponzorov, riešim problematické situácie zapríčinené zo strany detí a následne komunikujem s ich rodičmi a tak ďalej. Napokon sa snažím vymyslieť a pripraviť víziu ako kráčať vpred.
Vyštudovali ste učiteľstvo anglického jazyka a literatúry. Využili ste tento odbor pri budovaní školy? Pomohol Vám alebo naopak uškodil?
Nechcem v žiadnom prípade znevažovať to, čo som sa naučil na vysokej škole. Musím sa ale priznať, že väčšinu vedomostí, ktoré som štúdiom nadobudol, som nevyužil. Odbor, ktorý som vyštudoval mi určite pomohol, avšak nepomohol mi v takej miere, v akej som očakával. Počas svojho trojročného štúdia som sa naučil veľmi veľa teoretických vecí. S praxou to nemalo nič spoločné. Povedal by som, že pri zakladaní, budovaní a vedení jazykovej školy mi pomohlo približne 25 percent vedomostí, ktoré som získal.
Ovplyvnilo Vaše vzdelanie priebeh zakladania a budovania tejto vzdelávacej inštitúcie? Máte pocit, že by to bolo ľahšie, keby ste mali magisterský titul?
Nie. V podnikaní ako takom nie. Vo výučbe nie… Moje vzdelanie ovplyvnilo zakladanie a budovanie tejto inštitúcie minimálne, iba veľmi povrchne. Ale má to aj dobrý dôvod. Vzdelanie ma ovplyvňovalo málo, pretože som pracoval v súkromnom sektore. V prípade, že by som chcel pracovať vo verejnom sektore, by ma to bolo bývalo ovplyvnilo viac. Ak by som mal magisterský titul, možno by som určité veci dosiahol ľahšie, no bolo by to ľahšie iba na povrchu.
Prečo ste sa po toľkých rokoch rozhodli opäť študovať a aký odbor?
Pokračujem v štúdiu toho, čo som pred jedenástimi rokmi začal. Učiteľstvo anglického jazyka a literatúry. Za tie roky, čo pracujem s deťmi, ma videlo učiť veľmi veľké množstvo pedagógov, ktorých si vážim. Nejeden mi prizvukoval, aby som si spravil magistra, pretože keď ten papier nemám, som blokovaný od vecí, ktoré by som s ním mohol dokázať. Keďže sa už nechcem venovať iba súkromnému vzdelávaciemu systému, ale chcem svoju energiu venovať aj štátnemu vzdelávaciemu systému, rozhodol som sa získať magisterský titul. Pretože chcem obohatiť a zmeniť štátny vzdelávací systém.
Ako si predstavujete svoju budúcnosť po dokončení magisterského štúdia? Budete sa naplno venovať svojej škole, alebo by ste chceli skúsiť niečo nové a iné?
Chcem spolupracovať s čo najväčším počtom zodpovedných ľudí v rámci vzdelávania. Ak to budem vedieť robiť cez svoju jazykovú školu, budem sa venovať jazykovej škole. Mám však vnútorné tušenie, že na to, aby som vedel podporiť čo najširší okruh mladých pedagógov, budem sa musieť venovať celkovému štátnemu vzdelávaciemu systému. Samozrejme, nehodlám na svoju školu zanevrieť. Skúsiť niečo úplne nové nechcem. Chcem ostať pri vzdelávaní, ale rád by som ho vykonával na vyššej úrovni. Mojim snom je úroveň ministerstva školstva. To je môj cieľ.
Foto: Miroslav Kršňák.
Odporučili by ste študentom skočiť do života trvalého zamestnania hneď po ukončení bakalárskeho štúdia alebo sa radšej nikam neponáhľať?
Určite by som študentom neodporúčal skákať do takého podnikania ako ja. V mnohých elementoch som mal totiž obrovské šťastie a budoval som na už postavených základoch. Ja som nevybudoval z ničoho niečo, je za tým určitý príbeh. Toto je komplikovaná otázka, pretože každý vo svojom živote a od svojho života očakáva niečo iné. Veľmi veľa závisí od toho, ako sa človek cíti počas a po skončení bakalárskeho štúdia. Ak sa cíti namotivovaný a má v sebe chuť a energiu ďalej študovať, lebo je to odbor, ktorý ho baví, nech študuje. Ide ďalej a získa vyšší titul. Ak len tak tak, s vyplazeným jazykom a demotiváciou ukončí bakalára, je dobré si dať prestávku. Nech už to bude v odbore, ktorý vyštudoval alebo v niečom inom, nech sa skúsi zamestnať, venovať sa niečomu inému. Nesiliť to. Vrátiť sa do školy nie je žiadny problém. Mať papier a diplom navyše je pekné, a v niektorých prípadoch potrebné, na druhej strane to môže byť zbytočné. Papier človeku síce nejaké dvere otvorí, ale otvorí omnoho menej dverí ako skúsenosti, znalosti a zručnosti… Ako som však povedal, najviac závisí od toho, ako sa človek cíti počas štúdia a po jeho dokončení. Človek by mal robiť to, čo ho posúva vpred.
Titulná fototgrafia: Miroslav Kršňák.
